y
Ako Kubko s Maťkom vatru preskakovali
Narúbali a napílili Kubko s Maťkom hromadu dreva a nakládli velikánsku vatru. Slniečko zašlo za kopce, zošerilo sa a valasi kvočali, nadúvali líca a dúchali pod polená, pokým k nebu nezačal stúpať úzky pásik dymu a nevyšľahli prvé plamienky.
Medzitým sa dočista zotmelo a nebo bolo od hviezd deravé ako riečica. Polená praskal, ako keď sa pastier zaháňa bičom, plamene šľahali až povyše stromov a iskry vyležovali rovno na nebo a miešali sa s hviezdami.
- Hľaďže, Maťko, - rečie Kubko. - Plamienky! A plamienky vyzerajú navlas ako panáci z vreckoviek, vyviazaných na jeden uzlík. To je tak: pokým strom rastie, nedá sa mu hnúť z miesta, čo ako by ho mravce pod kôrou šteklili. Len čo sa však dostane na oheň, mravčenie sa premení na plamienky, a tie vystrájajú takú šantu, o akej sa stromu v hore ani nesnívalo.
- Ej, veď vidím! Poďme si aj my zakrepčiť, - schmatne Maťko valašku a tak švihne poriskom, až Kubkovi čečinovú chvojku za širákom pretne vo dvoje. - Veďže nie tak, Maťko! - tíši Kubko kamaráta. - Ešte by si nás nedajboh dokrvavil. Podme my radšej vatru preskakovať!
Zaťal teda Maťko valašku do verají na kolibe, popľul si dlane, odmeral zopár dlžizných krokov dozadu a rozbehol sa k ohnisku. Lenže keď mal už - už skočiť, zarazil sa, ani čo by do zeme vrástol, a popoťahuje si nohavice. - Zle si si krok vymeral, - súdi Kubko.
A tašie teda on oprobovať. Skočil smelo, až sa panáci - plamienky vyľakane spod nôh rozutekali. Kubkovi uletel pri skoku širák z hlavy a bezmála vatru zadusil. Ibaže Kubko zaraz po ňom chmatol a iskry z neho o nohavicu povytriasal. Plamene sa rozhoreli nanovo.
A tak preskakovali a cifrovali a bolo im na duši veselo. Lenže v ohnisku kvočal jeden nespokojný uhlík, ktorému bol Kubko zahasil širákom plamienok. Sedel celý zamračený a zlostne čmudil. A keď sa Kubko znovu zberal ku skoku, uhlík vyfrkol, a práve ta, kde sa vzadu užšia časť Kubkovho vybíjaného opasku dotýkala súkenných gatí. -Jujujujujujujujúj! - zakrepčil Kubko kolo pahreby, až Maťkovi oči prechádzali.
Aj pes v strachu kvikol a k zemi sa pritajil. A Kubko len podupkáva, rukami vyhadzuje, chvíľu nepostojí.
- Joj, Kubko, ale je z teba fajný tanečník, - čuduje sa Maťko. - Horkýže fajný, keď mi gate horia! A nijako nemôže milého Jakuba zastaviť, keby sa len nebol o Dunča potkol a v tráve nenatiahol. Tam mu Maťko tlejúce nohavice širákom zahasil.
Oheň šťastlivo zvládli, ale na nohaviciach ostala diera ako dlaň. - Neboj sa, dieru nevidno - veď je tma, - utešoval Maťko. - Tajdeme domov. A tak sa vracali do koliby a Kubko si, miesto na hlave, pridŕžal širák kúsok poniže chrbta.
A dohasínajúca vatra ešte sem-tam zapukotala, z podaktorého uhlíka vyskočil plamienok-panák a tichučko sa zachichotal do tmy. V kolibe si zatiaľ Kubko a Maťko svietili lampášom a priberali sa Jakubovej derave nohavice látať, aby nebol ráno, nedajbože, ovciam na smiech.
Pokým Kubko prešľapoval v košeli, Maťko všetok prach po kútoch povymetal, kým na špuľku nití nenaďabil. A nite odmotal hodný kus - zo šesťkrát okolo lakťa, kým odhryzol koniec, lebo aj diera sa mu videla byť hodná. Len do ihly nie a nie navliecť.
- Akože to? Veď do ucha triafaj! - strácal trpezlivosť Kubko. A Maťko od námahy už toľme škúlil, že do ucha aj triafal, ale do vlastného. Bodajže ťa! Navliekali ľavou aj pravou, ba Kubko už aj s koncom nite z lavice skákal a Maťko ihlu podkladal, ale zakaždým vedľa utrafili, a len čo im v tom zmätku ihla zakotúľala.
Ani by ju vari neboli našli, keby nebol Maťko na ňu kľakol. - Nevytahuj! Tak nechaj! - volal Kubko. - Pokým nenavlečiem! A tak Maťko držal koleno, v kolene ihlu, a že sa valachom kolená netrasú, podarilo sa im konečne navliecť.
- Nohavice treba pri šití dačím podložiť, - poradil Maťko a vypchal deravé pudlo Kubkovým širákom. A Kubko šil. Zabodol ihlu do nohavíc a ťahal až ku dverám. Ale nite bolo veľa. Vyšiel Kubko z koliby, zašiel do tmy a volá: - Jáj, veď je tu tma, nevidím na šitie! - Tak sa vráť!
Lenže keď sa vracal, tak sa zamotal do tej dlhej nite, že ho Maťko žabykláčom musel vysekávať. - Veľkú niť si si navliekol, - mieni Maťko. - Súdiť je ľahko, horšie je šiť! - durí sa Kubko.
A tak sa Maťkovi neostávalo iné, ako samému dieru pozašívať. - Veď je to celkom ľahko, a ty lamentuješ, ani čo by ti prichodilo nadosmrti bez gatí chodiť! - chlapil sa Maťko. A keď zvyšnú niť odhryzol a nohavice na líce vyvrátil, ukázalo sa, že ihlou zachytil aj širák. Ten teraz visel na nohavicách mocne prišitý.
Darmo je: širák patrí raz len na hlavu. Odrezali ho teda, lenže diera na nohavicách sa tak rozrástla, že by ňou aj kŕdeľ oviec v zástupe bol prešiel.
Sedia valaši na laviciach, smutné hlavy v dlaniach.A tak tam sedeli celí strápení a hútali, až vyhútali. - Darmo je, na to treba babskú ruku, - vraví Maťko. - Nech ťa lesné žienky poobšívajú. A už sa aj brali do tmy. Vpredu Kubko s nohavicami, vzadu Maťko s lampášom. Zavesili nohavice na plot a ľahli si spať.
A dobre urobili. Lebo ráno boli nohavice onakvejšie, ako keď ích Kubko prvý raz obliekol. Po diere ani chýru, a to štopkanie bolo také jemné, krásne a farbisté, že škoda bolo v takých nohaviciach aj sedieť. Tak veru!
