y
Žabka Kuňkalka
Neďaleko rybníka vo veľkom močiari bývali žabky. Taký tichý močiar nebol široko-ďaleko. Bol porastený trávou a trstím a po okrajoch kvitlo žlté záružlie a modré nezabudky.
Veru, dobre sa tu žabkám bývalo. Keď sa ráno prebudili, ožil celý močiar. Kvaky, kvaky, kvak - ozývalo sa zo všetkých strán.
Na veľký kvakot prebudili sa aj divé kačky, ktoré tu v trstine hniezdili a veselo si preťahovali krídelká, chystajúc sa na veľkú cestu.
Rozchichotali sa aj čajky, ktoré sem chodievali spávať, aby ráno odleteli za svojimi dobrodružstvami na rybník.
Prebudilo sa aj vodné šidlo. Letelo nízko, potom vyššie a vyššie.
Spustilo sa dolu a sadlo si na žlté záružlie, aby si trocha odpočinulo. Ako tak oddychuje, priskákala k nemu malá žabka rosnička a takto ho pozdarvila: „Dobré ráno, milé šidlo, prišla som ťa požiadať, aby si oznámilo všetkým zvieratkám na močiari, že zajtra sa bude vydávať žabka Kuňkalka.“
Vodné šidlo odletelo na močiar, zvolalo všetky zvieratká a oznámilo im veľkú novinu. Bolože to radosti! Hneď sa dali všetci do roboty, každý chcel žabke Kuňkalke niečo darovať.
Starý žabiak povedal, že pripraví slávnostný koncert, nuž začali si všetci ladiť svoje hudobné nástroje.
Žabky sa rozutekali, aby z najkrajších kvetov uvili kytičky a vence.
Aj žaby mamky dali sa hneď do roboty, piekli koláče a nachystali mušiek na veľkú hostinu. Budeže to svadba, takej ešte na močiari veru nebolo!
Slnko bolo už hodne vysoko nad horami, keď sa svadobný sprievod pohol. Vpredu išla žabka Kuňkalka so svojím ženíchom a za nimi kráčali družičky. Nevesta bola veľmi pekná. Šaty mala hviezdičkové, na hlave venček zo sedmikrások a dlhý závoj bol akoby utkaný z rosy.
Na širokej lúke pod starou vŕbou ich sobášila pani sova. Žabie mamy si od dojatia uterali oči.
Potom bola hostina. Boli všetci veselí, spievali, výskali a tancovali.
Bociany práve prileteli z teplých krajín a hneď sa dopočuli o veľkej svadbe. Pretože boli veľmi hladné, rozhodli sa, že sa pôjdu tiež tam pozrieť. Keď ich žabky zazreli, nastal veľký poplach, - čľup, čľup, čľup - poskákali do vody a poukrývali sa, kde len mohli.
Iba žabka Kuňkalka zostala na mieste aj so svojím ženíchom, obaja udivení. Takých veľkých vtákov veru ešte nevidela. Chvíľu sa na nich dívala, žabie očká len tak vyvaľovala a potom od strachu hup do vody, aj ona utiekla.
Smutno bolo bocianom, že sa ich žabky naľakali. Vážnym krokom odišli do svojho hniezda. Takto si veru svadobnú hostinu nepredstavovali.
Keď slniečko zašlo za hory a všetko okolo stíchlo, ozval sa na močiari krásny spev. Starý žabiak posadený na lekne dirigoval slávnostný koncert. „Kvaky, kvaky, brekeke, dobre nám je na svete“ ... rozliehalo sa široko-ďaleko.
Žabka Kuňkalka so svojím ženíchom sedeli na ovenčenom lekne. Milo sa na seba pozerali, ďakovali všetkým a potom odišli do hniezdočka pod zelený list. Žabky ešte dlho spievali a keď sa objavil na nebi mesiačik a zasvietili prvé hviezdičky, všetko v močiari zatíchlo. Zaspali žabky, zaspali aj kačky rapotačky, aj biele čajky sa prestali chichotať a očká im pomaly zavieral sladký sníček. Dobrú noc aj tebe, žabka Kuňkalka, zajtra svitne zase nový dníček.
