y
Neposlušné kozliatka
Žila raz koza a mala sedem kozliatok. Kozliatka boli pekné, bielučké, srsť ako hodváb a hlásky ako zvončeky. Celá kozia rodinka bývala v domčeku na pokraji lesa. Koza sa o svoje deti riadne starala. Chodila každý deň do lesa a donášala im odtiaľ chutnú šťavnatú trávičku. Niekedy, keď išla cez pole, doniesla im aj chrumkavý kalerábik, kapustičku alebo sladučkú mrkvu. Na mlieko nezabudla nikdy. Nosila im ho každý deň. V lese žili všelijaké zvieratká: zajkovia, ježkovia, veveričky, pestrofarebné vtáčiky, a tam ďalej v lese žil aj vlk. Koza poznala vlka veľmi dobre. Vedela, že často prichádza k ich domčeku, poneviera sa okolo neho a číha, kedy niektoré kozliatko vybehne von, alebo uvidí otvorené dvere, aby sa mohol vkradnúť dnu a kozliatka zadláviť. Koza preto dennodenne kozliatkam prikazovala, aby nikomu okrem jej neotvárali dvierka. Kozliatka to mamičke každý deň sľubovali, ale jedného dňa sľub nesplnili. Stalo sa to takto:
Istého dňa sa koza vybrala zasa do lesa a kozliatka napomenula, aby nikomu neotvorili dvierka. Kozliatka jej prisľúbili, že otvoria dvierka len vtedy, keď začujú pesničku, ktorú im každý deň spievala, keď sa vracala domov. Bola to táto pesnička: Detičky milé, kozliatka biele, Otvorte že mi dvieročká celé! Viete, čo nesiem? Dobrôtky veru: mrkvu na obed, kel na večeru a na olovrant lístie zelené, to som ja, koza, čo spievam mé - mé, to som ja, koza, čo spievam mé - mé!
Vlk si vtedy privstal a už od včasného rána sa túlal okolo kozieho domčeka. Ej, ako sa ten oplan tešil, keď spoza veľkého stromu videl, ako koza odchádza do lesa!
Keď koza zašla tak ďaleko, že ju vôbec nebolo vidieť, vlk sa prikradol k dvierkam, zaklopal na ne potichučky a zaspieval celú pesničku, ktorú kozliatka tak dobre poznali od mamičky.
Kozliatka sa vtedy ihrali v izbietke. Keď začuli známu pesničku, prestali sa ihrať a rozmýšľali, či je to ich mamička, či nie. Pesnička bola známa, ale hlas bol cudzí, hrubý, neznámy. To nebol hlas ich mamičky! Márne vlk vyspevoval, aby mu otvorili dvierka. Kozliatka mu neotvorili. Povedali mu, že ich mamička má krajší, tenší hlások.
Vlk sa nahneval, že sa mu nepodarilo oklamať kozliatka. Aj pesničku sa naučil, ale mu to nepomohlo. Rozhodol sa preto, že zájde ku kováčovi a požiada ho, aby mu hrdlo stenčil. Ako sa rozhodol, tak aj urobil. Kováč sa veľmi nepotešil, keď ho uvidel, ale keď sa dozvedel, že vlk chce, aby mu s kladivom hrdlo stenčil, s radosťou to urobil.
Vlk potom odbehol späť ku koziemu domčeku. Tam znova zaspieval koziu pesničku. Ale kozliatka mu ani teraz neotvorili. Povedali mu, že ich mamička má ešte tenší hlások.
No počkajte, veď ja vám ukážem! - zahundral zlostne vlk a utekal späť ku kováčovi, aby mu hrdlo ešte väčšmi stenčil. Kováč chytil najťažšie kladivo a začal vlka nemilosrdne tĺcť po hrdle. - Prestaň, prestaň! - zasyčal vlk, keď sa mu videlo, že už toho tlčenia užil dosť, - teraz už mám celkom tenučké hrdlo.
Kováč sa nestačil ani obzrieť a vlk už bol preč! Dlhými skokmi uháňal ku koziemu domčeku. Tam si trošku oddýchol, potom zľahučka zaklopal na dvere a tenučko zaspieval: Detičky milé, kozliatka biele, Otvorte že mi dvieročká celé! Viete, čo nesiem? Dobrôtky veru: mrkvu na obed, kel na večeru a na olovrant lístie zelené, to som ja, koza, čo spievam mé - mé, to som ja, koza, čo spievam mé - mé!
Keď kozliatka začuli známu pesničku, prestali sa ihrať a veľmi pozorne počúvali. To bola pesnička ich mamičky, aj hlások bol jej! Dlho nerozmýšľali, natešene otvorili dvierka a čo uvideli? Nebola to ich mamička, ale strašný vlk! Vrútil sa do domčeka ako víchor a začal chytať kozliatka jedno po druhom. Darmo kozliatka bľačali a volali mamičku, aby ich zachránila, darmo sa skrývali pod stôl, pod stoličky, pod lavicu, vlk ich všetky našiel a pohltal, iba to kozliatko nemohol zisť, čo sa skrylo v peci. Nemohol sa vtrepať do úzkych dvierok piecky.
Dávno, veľmi dávno, ani na najväčšie vlčie sviatky sa vlk tak dobre nenajedol ako vtedy. Pomaličky odišiel späť do lesa, kde si chcel po dobrom obede niekde v chládku podriemať.
Čoskoro po jeho odchode vrátila sa koza domov. Doniesla kozliatkam plno dobrôt. Príde ku dverám a vidí, že sú otvorené. Nakukne do izbietky. Tu vidí neporiadok ako po búrke! Hračky rozhádzané, nábytok hore nohami a deti, kozliatka, nikde. Iba to jedno, čo sa v peci zachránilo, s plačom vysvetľuje koze, že ich vlk oklamal a že šesť kozliatok zhltol.
Koza sa na vlky vždy hnevala. Prečo vlk nežerie trávu alebo kapustu ako kozy? Prečo vlk je zajačikov alebo kozliatka? Teraz sa na neho tak nahnevala, že sa rozhodla, že keď ho chytí, rohami ho celého prekole.
Čoskoro ho dobehla. Buchla ho do chrbta tak silno, že odletel až k neďalekému stromu. Potom pribehla k nemu a začala doň rohami tak tĺcť, že vlk nemohol vydať ani hlások, ani tenký, ani hrubý, ako mal predtým. O chvíľku vlk spadol na zem ako vrece zemiakov a prestal dýchať. Bolo po ňom.
Od toho veľkého buchnutia vlkovi prasklo brucho. Z brucha mu vyskočilo jedno kozliatko, po ňom druhé, potom tretie a za ním ostatné. Všetky boli živé a zdravé, iba vlčinou trošku zaváňali. Koza ich preto odvliekla k potoku a tam, či sa im to páčilo, či nie, vykúpala ich v studenej vode. Vykúpané kozliatka posadali do trávičky a tam veľmi pozorne počúvali mamičkine rady.
Koza sa potom s kozliatkami vrátila domov. Kozliatko, čo sa zachránilo v peci, stálo pri okne a vyzeralo mamičku, kedy sa vráti. Jaj, ako bolo prekvapené, keď uvidelo, že s kozou sa vracajú aj ostatné kozliatka! Od radosti sa tak rozbľačalo a roztancovalo, že vrany, čo sedeli na neďalekom strome, si mysleli, že stratilo rozum. Ale kdeže! Nestratilo, ba naopak, po skúsenosti so zlým vlkom bolo múdrejšie a boli múdrejšie aj ostatné kozliatka a odvtedy nikomu dvierka neotvorili.
