Raz večer už mesiac vysoko svietil na oblohe, ale Budulínek stále nechcel isť spať. Páčili sa mu svätojánske mušky, ktoré tak pekne lietali okolo a svietili svojimi lampášikmi. Prosil a modlikal, aby mohol zostať ešte chvíľu vonku.
Tu však priletela veľká sova, posadila sa na najbližší strom, zagúľala očami a začala húkať: „Budulínek, je čas spať, zavri očká na päť vrát! Zajtra bude tiež deň, vybehneš sa hrať von!\"
A Budulínek, ktorý sa sovy predsalen bál, rýchlo utekal do izbičky a tam šups! - do postieľky. Zababučil sa do perín, až mu len hlavička vytŕčala.
Ráno, len čo vyšlo slniečko, chystali sa dedko s babkou do mesta za živobytím. Než odišli, babka uvarila Budulínkovi na obed hrach so škvarkami a dala jedlo do pece, aby zostalo teplé. Potom Budulínka zobudila.
„Budulínek,\" povedal mu dedko, „buď tu dobrý, pekne sa v izbičke hraj a nikam nechoď: Na poludnie si vezmi hrášok a všetok ho zjedz. A to ti hovorím: Nie aby si niekomu otvoril a pustil ho dovnútra!\"
Budulínek všetko sľúbil, rozlúčil sa s babkou a s dedkom, zavrel dvere na závoru a oknom sa pozeral, ako starčekovia odchádzajú.
Bol by pri okne presedel celé dopoludnie, keby nepriletel drozd a nezačal sa posmievať: „Budulínek chodí bosý, teraz má z toho červený nosík!“ Budulínek síce červený nos nemal, ale predsalen sa rozhneval. Odišiel radšej od okna a hral sa v izbičke.
Hral sa a hral, a ani si nevšimol, ako čas rýchlo ubieha. Celkom zabudol na jedlo. Ale na poludnie priletela lastovička, posadila sa na okno a švitorila: „Budulínek, zvonov hlas, poludnia už hlási čas! Navarený hrášok dnes, sadni si a chutne jedz!“
Budulínek sa nenechal dvakrát ponúkať. Jedol a jedol, ale hrachu bolo toľko, že ho ani zjesť nemohol. A ako v ňom chutili škvarky! Namojveru, to bola dobrota!
Zrazu sa pred dverami objavila líška, ktorú sem prilákala vôňa škvarkov. Skúšala dvere otvoriť labkou, ale to sa jej nepodarilo, pretože dvere boli zvnútra zavreté na závoru. Začala teda prosiť: „Budulínek Budulínek, otvor mi na chvíľku!\"
„Nesmiem,\" zavolal Budulínek z chalúpky. „Dedko mi to prísne zakázal!\" A tu líška začala znovu prosiť: „Budulínek, Budulínek, otvor mi len škáročku! Ak mi dáš len zrnko hrášku, povozím ťa na chvostíku“.
Téda, povoziť sa na líškinom chvostíku, to by bolo niečo! To by Budulínek rád skúsil. Ale predsa ešte váhal. A líška zase znova: „Len otvor, Budulínek, zahráme sa na chvíľku! Ak ma máš čo len trochu rád, nechaj ma tiež obedovať!\"
Ach, kto vie, deti, prečo to Budulínek urobil! Možno, že mu bolo hladnej líšky ľúto, možno preto, aby ho povozila na chvoste. Vpustil líšku dovnútra. Líška sa najedla a potom povedala: „Budulínek, dal si mi hrášku, teraz ťa zveziem na chvostíku! Sadni si a drž sa, chlapče, pôjdeme pomaličky!\"
Budulínek sa posadil líške na chvostík, tá sa rozbehla a spievala: „Pod lavičku, na lavičku, jazdíme si cez izbičku. Budulínek, nože ver, že výjdeme aj von z dvier. Vonku pekne, bárs len krátko, prejdeme sa tam záhradkou!\"
A ako povedala, tak urobila. Než sa Budulínek spamätal, šups! - a už bola za dverami. Vybehla na záhradku, a potom von do lesa. Budulínek prosil, aby sa vrátili,
ale líška akoby nepočula. Bežala cez korene, cez pníky, až pribehla k starej borovici. Tam vkĺzla s Budulínkom do diery.
A viete, kam sa Budulínek dostal? Do líščej nory. Boli tam tri malé líštičky a Budulínek sa s nimi musel hrať. Pekne sa spolu hrali, ale keď nastal večer, začalo sa Budulínkovi cnieť po babke a dedkovi. Prosil preto líšku, aby ho odviezla domov. Líška však o tom nechcela ani počuť. Budulínek plakal a prosil, ale líška že nie a nie.
Zatiaľ sa dedko s babkou vrátili z města a hľadali Budulínka. Hľadali, hľadali, ale nájsť nemohli. Až priletela klebetnica sojka a povedala im, že Budulínka odniesla líška a že ho ukrýva vo svojej nore.
Keď sa to dedko s babkou dozvedeli, vzali husličky, bubienok a vrece a ponáhľali sa do lesa. Sojka im ukazovala cestu k líščej diere.
To už bol Budulínek dlho v líščej diere a začalo sa mu cnieť. Posmrkával a prosil líšku, aby ho zaviezla domov. Ale márne.
Zatiaľ sojka doviedla dedka s babkou k líščej nore. Tam sa postavili a začali hrať a spievať: „Máme pekné husličky, a babka bubienok. Vnútri sú tri líštičky, štvrtý Budulínek.\" Babka si kľakla k diere a pripravila vrece, aby doň mohla vstrčiť líšku.
Dedko hral stále hlasnejšie a hlasnejšie, až z toho starú líšku rozbolela hlava. Poslala preto najmladšiu líštičku, aby povedala muzikantom, že ju boli hlava a poprosila ich, aby šli hrať niekam inam. Sotva však líštička vystrčila hlavu z diery, babka ju chytila, a už bola vo vreci.
A dedko zase začal hrať a babka spievala: „Zase hrajú husličky, bubnuje bubienok. V diere sú dve líštičky, tretí Budulínek. Stará líška poslala von druhú líštičku, aby poslala muzikantov inam, ale len čo líštička vystrčila hlavu z diery, už ju babka chytila a šups s ňou do vreca.
Keď sa líštička nevracala, poslala líška posledné mláďa, ale ani tomu sa nedarilo lepšie ako ostatným dvom. A tak boli všetky tri vo vreci.
Dedko s babkou zase hrali a spievali. „Spievajú si husličky, bubnuje bubienok. Už len líška ostáva tam a náš Budulínek.\" Teraz sa líška naozaj rozhnevala. Nadávala, že na deti sa nedá spoľahnúť a šla sama zahnať nevítaných muzikantov. Ale len čo vystrčila hlavu, už aj ona bola v babkinom vreci.
Potom dedko zavolal na Budulínka, aby aj on vyliezol. A Budulínek sa nenechal prehovárať. O chvíľu už bolo vidieť v otvore jeho hlavu.
Na kraji lesa sa zastavili. Dedko položil vrece na zem, vytiahol z neho najskôr jednu líštičku, potom druhú a tretiu a všetkým chcel vyprášiť kožuch. Budulínek však za nich prosil a hovoril, že sa s ním pekne hrali, a preto ich dedko pustil.
Keď však vytiahol z vreca líšku, tej nič nepomohlo. Dedko jej dôkladne vyprášil kožu. Líška jačala a kričala a sľubovala, že to už nikdy neurobí. A tak ju dedko nakoniec tiež pustil. Páni, tá upaľovala, až sa za ňou len prášilo!
Potom sa dedko s babkou a Budulínkom vrátili domov, kde spokojne žili ďalej. Budulínek bol naozaj dobrý a poslušný a líška sa pri ich chalúpke už nikdy neobjavila. A tak je možné, že tam všetci traja – dedko, babka a Budulínek - žijú dodnes.
Koniec.
To bolo radosti a objímania. Dedko síce chvíľu hrešil a hovoril, že by si Budulínek zaslúžil výprask, ale keď Budulínek plakal a sľuboval, že už nikdy nebude neposlušný, a keď sa aj babka zaň prihovárala, dedko sa prestal hnevať.
Potom vzali vrece s líškou a líščatami a šli domov. Bola z toho radosť po celom lese.
y
