Iba jednu slabosť, ten kráľ dobrý mal, že na holiča veľmi zanevrel, dal sa holiť len raz v roku, dlhé vlasy na krku široko nosil ako roj včiel.
Horšie ešte bolo: vždy na Turice ako oholil holič kráľovské líce, čakala ho podivná odplata, nič na striebre, ale cez kata, len šibenica!
Divili sa ľudia, mrzelo ich dosť na tom dobrom kráľovi táto ukrutnosť; však čo kráľ chce, pre poddaných zdravie, tak po rokoch zvykli si Írčania na tú podivnosť.
Len holiči zvyknúť si nemohli na šibenici je špatné pohodlie, no čo robiť? Nič im nezostalo, len trpieť, lebo ich bolo málo na rebéliu.
Každý rok, keď tiahlo na Turice vybral sa holičský cech do radnice: tam chudáci smutne žreb ťahali, komu padne holiť bradu kráľovi a - šibenica.
Padol žreb, ach, padol: tento rok Kukulín bude holiť kráľa, starej vdovy syn; keď to vdova započula, omdlievala ustrašená celá: „Ach môj Kukulín!“
Už poslúžil kráľovi, už ho vedie kat, ukrutnú odmenu za tu službu brať: tu sa matka cez zástup tlačí, ponáhľa, čo jej stará sila stačí, zaň orodovať!“
Kráľ, pán kráľ, syn môj jediný, pre Boha ťa prosím, zľutovanie maj! Čo si počnem, ja úboha vdova, radšej sama umrieť som hotová len mi syna daj!
Kráľ, milosťpán, máš ty ľudský cit? Nevinného chlapca katom utratiť? Môj muž padol v službe tvojho dvora a ty chceš moju jedinú podporu hanebne mi vziať?
Ak ty, kráľu, dobré srdce máš, iste každoročne raz bláznievaš: pre nič za nič, pre kráľovské fúzy kat človeka bez viny zahrdúsi, ty si otec náš? “ -
Kráľ sa za tie reči veľmi zahanbil ale ešte viac zľutovania mal, nehneval sa, iba hlboko zavzdychal, dobré srdce vtislo slzu do oka, Zastaviť, zavelil.
Všetkým sa kázať vzdialil, len sám Kukulín povolaný ku kráľovi, bledý jako tieň; kráľ tu sedí, na kolenách korunu: „Pristúp synak, bližšie sem ku trónu i pod baldachýn.
Prisahaj, že pomlčíš na večné časy, čo si na mojej hlave videl pod vlasmi, potom sa Tebe neublíži v ničom a ty budeš mojim dvorným holičom na večné časy.“
Rád prisahal mladík a bol prepustený zvestovať matke že bol povýšený, potom holieval kráľovi líce a už žiaden holič na Turice nebol, povesený.
Tešili sa ľudia, že ten dobrý kráľ jedinú svoju chybu vyhovoriť si dal; viac však než celý národ írsky počestný cech holičsko-bradiarsky si to pochvaľoval.
Stojí mladý holič v dvorskom obroku, raduje sa matka z toho pokroku, jasné hviezdy na fraku sa blyštia, zlaté porty, vyšívané kvety, britva po boku.
Kým čo platia hviezdy, zlaté trasenie, keď srdiečko trápi ostré hryzenie: nevyzradiť nič po večné časy, čo vídáva na kráľovi pod vlasmi vždy při holení!
Husy štebotajú, tichá je labuť; kto chce tajnosť umlčať, holičom nebuď: holičovi vedomosti šklbú, než ich povie, prenáramne pusou: jazýček je ortuť!
„Ach môj milý synu, Čo ťa trápi? vo dne nemáš stánie, v noci pokoja: býval si veselý, teraz ti líčko vädne, mladé telo zo dňa na deň chradne, povedz, čo ti je?“
Moja milá matička, ach, pomoc žiadna!“ Môj milý synáčik, moc sa dozvie, kto sa pýta: v čiernom lese býva pustevníček, ten má od všetkých ľudských sŕdc kľúčik, on ti radu dá.“
Vravel starý v lese: „Dobre poznám tvoj kríž, chlapče ty si holič a tajomstvo vieš. Ty ho nesmieš povedať nikomu, ale neuľahčíš srdcu svojemu, až to vyslovíš.
Blízko pri Viklove na stoku dvoch riek stojí dutá vŕba tretí ľudský vek: zašepkaj do nej v tichej nočnej dobe svoje tajomstvo, a uľavíš sebe, iný nemám liek.“ -
Hneď v tú noc sa holič z domu vypravil skúsiť, čo mu starec v lese poradil. A našepkal do vŕby náhlive, čo kráľ Lávra skrýva na svojej hlave, potom sa uzdravil.
Po tom uzdravení prešiel krátky čas, tu vystrojil kráľ Lávra hlučný dvorný hodokvas, v celej zemi páni a panie zišli sa na toto hodovanie na kráľov rozkaz.
A po hodovaní velikánska sála hladko voskovaná čakala už na bál: ešte k tomu na tú dvornú švandu najslávnejšiu kráľovskú bandu objednal si kráľ.
Po Čechoch je doma vždycky malý sled, ale všade inde napĺňajú svet: muzikanti, jazdci, harfaníčky, nájdeš všade hneď.
Tiahli hudci na bál až pán Červíček unáhlene stratil z basy kolíček, až keď prišli k viklovskému brodu, spozoroval tú svoju veľkú škodu na sútoku dvoch riek.
Tam pri dutej vŕbe s basou smutne stál: „Ak ho pôjdem hľadať, premeškáme bál!“ Odrezal z vŕby konár na kolíček, čo spôsobí, o tom pán Červíček sa ani nenazdal.
Spôsobil tam s basou kráľovi jasný háčik, keď na bále pustil po strunách sláčik, tu reve basa, až všetko prehluší: kráľ Lávra má dlhé somárske uši, kráľ je ušatec!“
Kráľ dal hneď Červíčka s basou vyhodiť, bolo však už neskoro basu obesiť, a tajomsto, pre ktoré kaderníci umierali na šibenici, roznieslo sa medzi ľudom.
Čo teraz celý svet vedel od basy, nebolo nič platné skrývať pod vlasy, tak kráľ Lávra nosil po tom bále svoje dlhé uši už nie v obale a naveky.
A po krátkom čase, keď utíchol povyk, páčil sa ľudu dobrý panovník, zdalo sa im, že tie dlhé uši práve dobre ku korune sluší, za všetko môže zvyk! -
Tu je koniec piesne: pozdravený buď Lávra kráľ! Kukulín ho vždycky holil a strihal, bo to nikdy najavo nevyšlo, ako tajomstvo až do basy prišlo a z basy na bál.
Nie je každá vŕba ako viklovská, ani každá basa ako červíčkovská: a keď ťa niečo na jazyku svrbí, zašepkaj to len do starej vŕby dcérenka drahá!
Koniec.
y
