Svojho unaveného koníka som uviazal o akýsi kôl, čo pri ceste vyčnieval zo snehu, a sám som si ľahol do mäkkej snehovej postele a čoskoro som zaspal. Zobudil som sa až ráno, keď už slniečko pripekalo. Otvoria oči, obzerám sa a čudujem sa, čo sa so onou porobilo. Našiel som sa na cintoríne uprostred dediny. Môjho koníka však nikde. Ako ho tak hľadám, začujem zhora známe zaerdžanie. Tu, myslím si, na hraniciach Ruska je všetko iné než u nás, tu aj vrany erdžia. Ktovie, aké čudá ma čakajú v Rusku. Pozriem hore a čo vidím? Môj koník visí na kostolnej veži, priviazaný o kríž. Až pohlaď na visiaceho koníka mi vysvetlil, čo sa prihodilo. Včera zavial sneh celučkú dedinu, v noci sa oteplilo a všetok sneh sa do rána roztopil. To, čo som večer pokladal za kôl pri ceste, bol vrcholček dreveného kríža na kostolnej veži.
Koníka som z tejto neutešenej situácie vyslobodil dobre mierenou strelou z pištole. Ohlávku som prestrelil celkom pri kríži. Koník sa potom zošmykol dolu, pohladkal som ho a šli sme ďalej.
V Rusku sedlá v zime odpočívajú. Všetko sa tam vozí na saniach. Kúpil som si preto aj ja také menšie sánky, zapriahol som do nich svojho koníka a uháňali sme ako vietor. Cesta nás zaviedla do hlbokého lesa. Aj po lese bola cesta veselá, ale len zatiaľ, kým nás nezačal naháňať vlk. Ohavný, zubatý, zúrivý, vyhladnutý vlk nás čoskoro dobehol. Keď som na krku zacítil jeho horúci dych, začal som sa lúčiť so životom. Hodil som sa do saní a už som sa necítil ako človek, ale iba ako vlkova večera.
Stalo sa však čosi neobyčajné. Vlk na mňa ani dobre nepozrel, večera zo mňa sa mu asi málila, ale preskočil sane a zažral sa svojimi ostrými zubiskami do môjho koníka. Žral ho tak, ako by prinajmenej mesiac hladoval. Koník mu dosť dlhú chvíľu v cvale vzdoroval, potom odrazu klesol. Bolo po ňom. Vlk, ktorý ho žral ďalej, sa potrestal sám. Pri žraní sa zamotal do postroja, z ktorého som ho už viac nepustil. Šľahal som ho nemilosrdne bičom a tak milý vlk, či chcel, či nie, musel ma zaviesť až do samého Petrohradu.
V Petrohrade som sa prihlásil k vojsku. Kým ma prijali, musel som pár mesiacov čakať. Peňazí som mal dosť, času nazvyš, preto som si voľný čas krátil v čajovniach. Nepil som tam, pravda, len čaj, ale aj dobrú ruskú vodku. Zohrievať sa vodkou je starý ruský zvyk. V takomto zohrievaní som tam poznal ozajstného majstra. Bol to starý .bradatý generál, ktorý pil stále, ale stále bol triezvy. Nepil iba z pohárikov, vylogal odrazu celú fľašu, a nič mu nebolo. Len si občas vetral hlavu, o temeno ktorej prišiel v boji proti Turkom. Namiesto temena mu lekári spravili peknú, kovovú pokrievku a generál žil potom a pil ako predtým. Čoskoro som sa dovtípil, prečo starý generál, ktorý sedel stále v čiapke, si z času na čas vetrá hlavu. Pri vetraní zdvíhal nielen čiapku, lež aj kovovú pokrievku, a vypúšťal tak z hlavy výpary alkoholu. Z toho môže byť pekné divadlo, pomyslel som si, a jedného večera, keď si generál po vypitom litríku vodky vetral hlavu, zapálil som kúskom papiera výpary alkoholu, ktoré sa mu vznášali nad hlavou. Výpary sa ihneď vznietili a zmenili na krásnu svätožiaru, ktorú mohli generálovi závidieť všetci svätí.
Poľovačky patrili medzi moje najmilšie zábavy. V Rusku som si aj v tomto prišiel na svoje. Zveri a vtáctva tam bolo neúrekom. Aj na poľovačkách som zažil neuveriteľné dobrodružstvá. O niektorých vám porozprávam. Kačacie mäso je celkom chutné. Kto si myslí ináč, nech sa ide pásť. Mäso z divých kačíc je vyslovenou pochúťkou. Preto som na divé kačky poľoval, kedy som len mohol. Istého dňa som prišiel k rieke a uvidel som v nej kŕdel divých kačíc. To bude pochúťka! - pomyslel som si a pochytil som pušku. Na svoj veľký žiaľ našiel som v nej len jeden náboj. Viac nábojov som nemal. Jeden náboj, jedna kačka, najviac dve, to bude málo pre priateľov, ktorých som pozval na hostinu. Iný by v takej situácii stratil hlavu, ale ja nie. Z olovrantu mi ostal kúsok slaniny. Priviazal som ho na dlhý remeň a opatrne, aby to kačky nezbadali, som ho šuchol do vody. Sám som ostal skrytý v trstine. Priplával káčer, hlava rodiny, poobzeral slaninu, potom otvoril zobák a - zob! - zhltol ju aj s remeňom. Slanina s remeňom cez káčera prebehla a plávala ďalej ... Kačka, čo bola k nej najbližšie, ju hneš zhltla a aj cez ňu slanina i s mastným remeňom ihneď prebehla, potom slaninu zhltla ďalšia kačka a tak to šlo ďalej, kým neboli všetky kačky na remeni. To bol úlovok!
Remeň som si uviazal okolo pása a začal som ťahať kačice za sebou. No kŕdel kačíc bol silnejší než ja. Ťahali ma späť, potom začali plieskať krídlami a ani som sa nenazdal, vyniesli ma až pod samé oblaky. Na šťastie leteli tým smerom, kde bol môj dom. Keď sme boli neďaleko domu, začal som kačkám vykrúcať krky. Tak som klesal čoraz nižšie a keď som poslednej kačke vykrútil krk, padol som rovno do komína. Kuchára od ľaku takmer porazilo, keď som sa nečakane pred nim zjavil. Mal som šťastie, že nebolo v peci zakúrené, ináč by som sa bol v nej upiekol aj s kačkami.
Nepoľoval som len na také plaché a neškodné tvory, ako sú divé kačice. Teraz vám porozprávam o tom, ako som sám ulovil živého diviaka. Išiel som raz cez horu, obzeral som sa naľavo, napravo s tešil som sa, že svet je taký krásny. Zrazu počujem za sebou akýsi neobyčajný šuchot. Obzriem sa a čo vidím?! Diviaka! Hnal sa za mnou ako blesk. Vzal som nohy na plecia a utekal som, čo mi sily stačili. Keď ma diviak už-už doháňal, zahol som za strom. Diviak uháňal ako vietor, už nestačil vyhnúť, vletel rovno do stromu a zasekol si doň kly.
Ostatné si už viete domyslieť. Sputnal som ho a triumfálne - živého! — doniesol domov.
Aj na jelene som rád poľoval. Poľovačky na jelene patria medzi vyššie formy poľovníckeho umenia. Na jednu z poľovačiek na jelen nikdy nezabudnem. Rozpoviem vám prečo. Blúdim raz po hore a zrazu sa zjaví predo mnou jeleň. Krásny kus, radosť bolo naň pozrieť. Pochytím rýchle pušku, namieria a - nič. Puška bola prázdna. Na šťastie som mal vo vrecku pár kôstok z čerešieň, ktoré som pred chvíľou bol zjedol. Nabil som ich do pušky a znova som vystrelil. Tentoraz to vybuchlo, aj jeleňa som trafil, ale nezabil som ho. Ušiel.
Stretol som sa s ním po niekoľkých rokoch. Poznal som ho po čerešni, čo mu rástla medzi parohami. Zložil som ho jedným výstrelom. Bol to veľmi dobrý úlovok, lebo okrem dobrej jelenej pečienky mal som aj chutné čerešne.
O svojich dobrodružných plavbách budem hovoriť neskoršie. No keď som sa už rozhovoril o poľovačkách, rozpoviem vám aj o tej, ktorú som zažil ďaleko od Európy, na Ceylóne. Na poľovačku ma pozval guvernérov syn. Na lov, aj keď išlo o najnebezpečnejší, ma nikdy nebolo treba dvakrát volať. Pripojil som sa k veľkej poľovníckej výprave, na čele ktorej bol môj dobrý priateľ, spomínaný guvernérov syn. Nezvyčajné tropické podnebie a namáhavá cesta ma čoskoro vyčerpali. Začal som za výpravou, ktorá sa predierala hlbokou džunglou, zaostávať a potom sa si sadol na breh veľkej rieky, kde som si chcel odpočinúť. Zabudol som pritom, že nie som v Európe, ale na Ceylóne. Uvedomil som si to až vtedy, keď som začul za sebou podozrivý šuchot. Obzriem sa a za chrbtom zazriem obrovského leva, pripraveného na skok. Nechcel som len tak ľahko skončiť život ako levove raňajky. Pochytil som pušku a vystrelil. Nemal som to robiť, lebo po výstrele, ktorý beštiu trafil, ale nezabil, lev sa ešte väčšmi rozzúril. Bol som si vedomý toho, že útekom sa nezachránim, lebo lev bol veľmi blízko, no predsa som sa dal na útek. Ďaleko som však nedobehol. Na úzkom chodníku, po ktorom som chcel ujsť, sa odrazu zjavil krokodíl a vyceril na mňa hrozné zubiská. Na svoje veľké nešťastie nemohol som ujsť ani napravo, ani naľavo, lebo na jednej strane bola hlboká rieka a na druhej ešte hlbšia priepasť. Hodil som sa na zem a čakal som svoju smrť. Nevedel som, či som živý, či mŕtvy, iba strašný lomoz, ktorý vzápätí nasledoval, ma presvedčil, že ešte žijem. Otvoril som bojazlivo oči a zazrel som nečakaný obraz.
Lev si skok na mňa zle vyrátal, preskočil ma a skočil rovno krokodílovi do papule.. Vyskočil som a vo chvíli som dorazil leva nožom a krokodíla puškou?
Keď dovolíte, priatelia, vrátime sa späť do Európy. Zavediem vás do Litvy a porozprávam vám, čo som tam zažil. V Litve som bol hosťom svojho dobrého priateľa grófa Przobovského. Jedného dňa som sedel s dámami v salóne, popíjali sme čaj a zabávali sme sa. Ostatné panstvo išlo do dvora potrieť si mladého čistokrvného žrebca. Zrazu sme začuli z dvora volať o pomoc. Zbehol som do dvora a uvidel som, že žrebec vystrája ako divý. Kto si naň sadol, dlho sa na jeho chrbte neudržal, žrebec ho hneď zhodil.
No keď som ho chytil do rúk ja, vyskočil do sedla a zovrel ho pevne medzi kolená, hneď stíchol. Skrotol ako baránok. Chcel som prítomným dokázať, že ma kôň naozaj
poslúcha. Prinútil som ho skočiť cez oblok do izby a tam som mu prikázal vyskočiť na stôl. Poslúchol ma. Jazdil som potom na ňom, na veľký úžas dám, po stole, na ktorom bolo plno šálok a tanierov.
Taký som ja bol jazdec. Celé Rusko o mne hovorilo. Jazdil som nielen na celom koni, ale aj na polovičke. Chcete vedieť, kde a kedy som na tej polovičke koňa jazdil? Poviem vám to, aby ste si nemysleli, že táram do vetra. Stalo sa to vo vojne proti Turkom. Útočili sme. Prekvapení Turci, ktorí nečakali náš útok, utekali, len sa tak za nimi prášilo. Hnali sme ich až do ich vlastnej pevnosti. Mali šťastie, že narýchlo spustili brány pevnosti, lebo ináč by sme la boli dali takú priúčku, že by im navždy odpadla chuť od vojen. A vtedy sa to stalo. Jedna z tureckých brán presekla môjho koňa na polovičku. Nezbadal som to. Jazdil som ďalej na polovičke a prišiel som na to až vtedy, keď som napájal svojho smädného koníka. Pil, pil a stále mu to bolo málo. Obzriem sa dozadu, či mu od toľkej vody nepukne brucho, a s hrôzou zistím, že zadnej polovičky koňa niet. Čoskoro som ju našiel. Bez tej prednej polovičky sa, nijako nenudila. Poskakovala, vystrájala, zrejme jej tá predná polovička priveľmi nechýbala. No keď sa obe polovičky koníka opäť zišli, boli radi, že sú zasa spolu. Chceli sa samá spojiť, ale nedarilo sa im to.
Zavolal som preto kuršmida, felčiara nášho bataliónu, ktorý zošil milého koníka dokopy. Mali sme z toho radosť všetci traja: koník, kuršmid a ja.
Keď sme už pri tých koňoch, poviem vám aj o tom, ako som odrazu prenášal pod pazuchami dvoch koňov. Vracal som sa z tureckého zajatia. Viezli sme sa na dostavníku do Petrohradu. Neďaleko Petrohradu stretli sme sa v hlbokom, úzkom úvoze, obrastenom z oboch strán tŕním, a druhým dostavníkom, ktorý išiel naproti nám.
Na vyhnutie nebolo miesta. čo robiť? — hútame aj my aj tí, čo sa ženú naproti nám. Aj z tejto situácie som našiel východisko. Vypriahol som rýchle kone, pochytil som dostavník aj s batožinou, hodil si ho cez plece a prekročil som s nim tŕnie jarok. Voz som zložil na poli za úvozom, potom som skočil späť, pochytil som oba kone pod pazuchy a skočil som s nimi až k vozu. Pohonič kone len zapriahol a šli sme ďalej.
Povodil som Vás už po rôznych miestach a na tureckého sultána som celkom zabudol. Dúfam, sultán mi to prepáči,. že ho spomínam až teraz, a vy tiež. S tureckým sultánom sme boli veľmi dobrí priatelia. Sultán si ma veľmi vážil a ani obedovať a večerať bezo mňa nechcel. Prv než vám porozprávam zaujímavú príhodu, ktorú som zažil na sultánovom dvore, musím vám spomenúť, že okrem sultána som mal v Turecku aj iných priateľov. Medzi nich patril zázračný bežec a obrovský silák, ktorý celé hory prenášal. Raz po dobrom obede ma sultán pozval do svojej tajnej komnaty a ponúkol ma v nej dobrým vínom. Hovoril, že je to pravá tokajské. Vo víne sa vyznám trošku aj ja. Po ochutnaní som jemne sultánovi naznačil, že víno je veľmi dobré, ale že to nie je pravé tokajské. „Pravé tokajské majú vo Viedni na cisárskom dvore\", povedal som sultánovi. „Keď chcete, napíšem rakúskej cisárovne Márii Terézii lístok, s jej otcom sme boli priatelia, a o hodinu môžete piť pravé tokajské.\" No sultán nijako nechcel veriť, že tokajské, ktoré sme pili, nie je pravé. Povedal mi, že keď splním svoj sľub a o hodinu mu predložím na stôl pravé tokajské, lepšie než to, ktoré sme pili, budem si môcť z jeho pokladnice odniesť toľko pokladov, koľko uvládzem. „Keď svoj sľub, milý priateľ,“ povedal mi, „nesplníte, budete o hlavu kratší.“
Keď som povedal sultánovi, že mu o hodinu dám ochutnať pravé tokajské, mal som na mysli svojho priateľa, zázračného bežca. Poprosil som ho, aby zašiel s lístkom k cisárovnej Márii Terézii do Viedne. Bežec bol veľmi rád, že sa troška prebehne. Zložil si z nôh závažia, ktoré si dával na nohy vtedy, keď chcel chodiť tak pomaly ako ostatní ľudia a - frak! ~ už ho nebolo. Vrátil sa presne o hodinu. Keby si nebol pri Belehrade troška podriemal, bol by sa vrátil aj skôr.
Sultánovi viedenské tokajské veľmi chutilo. Uznal, že je lepšie než to, čo sme pili pred hodinou. Prikázal potom správcovi klenotnice, aby mi dal toľko pokladov, koľko budem vládať uniesť. Aj v tomto prípade sa sultán prepočítal. Poklady som neodnášal ja, ale môj priateľ - silák. Odniesol všetko, čo v klenotnici bolo. Sultán mohol byť rád, že som mu nechal aspoň parádny palác.
A tu, milí priatelia, sú obrázky z môjho posledného dobrodružstva na súdi. Na prvom ma vidíte, ako nasadám na guľu, ktorú práve vystrelili z kanóna. Na to už treba odvahu! Ako ma z predchádzajúceho vyprávania poznáte, odvaha mi nikdy nechýbala. Stalo sa to takto. Za vojny proti Turkom bol náš maršál zvedavý, čo sa robí v nepriateľskou tábore, ktorý strážili po zuby ozbrojené stráže. Po zemi sa ta nemohla dostať ani myš. Vtedy som sa rozhodol, že na výzvedy použijem vzdušnú cestu. Dopravný prostriedok som si hneď našiel. Postačila mi guľa z kanóna väčšieho kalibru, na ktorú som po výstrele vyskočil a letel na nej až nad nepriateľsky tábor.
Keď som sa na kanónovej guli blížil k tureckému táboru, odvaha ma začala opúšťať. Prišli obavy, čo so mnou urobia Turci, keď ma chytia v pevnosti. Celkom ľahko by som mohol skončiť na šibenici a možno aj horšie. Bol som preto veľmi rád, keď som uvidel guľu, ktorú Turci vystrelili na našu pevnosť. Počkal som, kým nebude celkom blízko a potom - hopi — preskočil som z našej gule na tureckú a vrátil sa na nej do tábora. Veľa som, pravda, vtedy nevyzvedel, no skúsil som, ako sa lieta na kanónovej guli. Verte, bolo to celkom prijemné cestovanie. Odporúčam ho aj vám. Týmto končím prvú časť svojich dobrodružstiev. Obrázky z dobrodružstiev na mori, nad Zemou a pod Zemou vám ukážem o chviľôčku alebo, ak som vás svojím vyprávaním príliš vyčerpal, pri našom budúcom posedení.
Koniec.
y
