y
Divotvorný džbán
Pred dávnymi časmi žil v Číne chudobný sedliačik. Deti nemal a so ženou opatrovali len starého deduška, slabého ako pavučinka.
Keď tak raz oral sedliačik na poli, zavadil sa mu o niečo pod zemou pluh a nie a nie s ním pohnúť - sem ani tam.
Keď konečne pluh vyslobodil, vyvalil sa z pod zeme veľký hlinený džbán. „Čo so starým črepom?“ – hovorí sedliačik.
Ale deduško na to: „Snáď by sa predsa na niečo zišiel!“ – a schoval do džbánu skromný obed, ktorý opatroval – pre seba jabĺčko a pre mladých bochníček chleba.
Na obed, keď zasadli na medzi okolo prestretého obrúska, vzala žena džbán, aby z neho vysypala jedlo. Ale aký to div... !
zo džbánu sa vykotúľalo deväťdesiatdeväť jabĺčok a deväťdesiatdeväť bochníčkov!
Všetci sa do sýta najedli a šťastní, že ich predivný džbán tak obdaroval, sa vrátili domov. Za dobrú radu navarila žena starčekovi misku sladkej kaše. Potom vzala džbán a šla ho umyť.
Pri potôčiku si zobula slamenú sandálu a drhla ním džbán ako s kefou. Tu jej však sandála vykĺzla z ruky – a šup do džbánu!
A hneď – div divúci – bolo v džbáne deväťdesiatdeväť sandálov. To bolo radosti, keď žena ich priniesla domov! – „Hneď zajtra pôjdem na trh, sandále predám a budeme mať po núdzi!“ – rozhodol sedliačik.
Predal sandále, žene kúpil riady, deduškovi vyšívaný kabát a čiapku, sebe fajku a ešte mu jeden peniažtek zostal. Chcel si ho schovať do džbánu, ale sotva cinkol zlatka o dno, sedliačik ani očiam veriť nechce –
Vo džbáne je v tú chvíľu deväťdesiatdeväť zlatiek. „Až teraz budeme žiť ako páni!“ – vydýchli si sedliačik a jeho žena.
Postavili si nádherný dom, nakúpili drahé šaty, jedlá a nápoje. Žena celý deň len leňošila, hrala sa so šperkami a fintila sa. A sedliačik vyťahoval z džbánku zlatku za zlatkou a počítal. Na deduška úplne zabudli.
Keď starček, zoslabnutý hladom, požiadal i svoju misku kaše, osopil sa na neho syn: „Darmo nás vyjedáte! Keby ste aspoň miesto mňa zlatky vyberal!“
Deduško sa teda postavil na stoličku ku džbánu a od rána do noci vyberal zlatky. – „Ste lenivý,“ vyčítal syn, ktorého bohatstvo celkom zaslepilo, „zadarmo Vás živiť nebudem. Rýchlejšie, rýchlejšie!“
A tu sa chudákovi deduškovi z hladu a ľútosti nad nehodným synom zatočila hlava a spadol rovno do džbánu...
A viete, čo sa stalo? – naraz bol džbán až po okraj plný starčekov! Džbán pukol – a deväťdesiatdeväť deduškov zaplnilo celý dom.
Uživiť toľko krkov bolo aj na také veľké bohatstvo príliš. Zlatky sa rozkotúľali do roka a do dňa jeden za druhým a nebolo už zázraku, ktorý by ich rozmnožoval. Divotvorný džbán, ktorý tak štedro obdaroval sedliačika v núdzi za jeho usilovnosť a dobré srdce, vytrestal zbohatlíka za lakomosť a bezcitnosť a o všetko ho zas pripravil.
Sedliačik a jeho žena spoznali svoju vinu a úprimne ju oľutovali. Začali znovu poriadne pracovať a stali sa z nich zas dobrí ľudia.
Koniec.
