Pod horou našli veľké mravenisko. Maroško sa dlho díval, ako si naň mravce usilovne nosia suché ihličie.
Na jar býva všade veselo, v parku a na priedomí sa hrajú deti, v piesku si stavajú mosty, tunely a hrady.
Maroško si s kamarátom chce v piesku postaviť dom. Stavia, stavia, kamienky si ukladá, piesok si prisýpa, ale práca sa mu nedarí. Dom sa rúca. Preto sa pýta otecka: „Povedz mi, otecko, ako si ľudia stavajú dom, že sa im nezrúti, lebo keď narastiem, chcem byť staviteľom.
Otecko sa zamyslel a vzal malého Maroška do mesta pozrieť sa na stavbu veľkého sídliska. Chcel Maroškovi ukázať, že je to aj pre veľkých ľudí zložitá práca.
Rušno bolo na stavbe. Stroje už zďaleka hučali, žeriav dvíhal ťažké brvná, miešačka vysýpala betón a ľudia pri strojoch pomáhali.
Maroško to všetko veľmi obdivoval. Potom otecko vyhľadal vedúceho, ktorý riadi stavbu, tento im poukazoval celé sídlisko. Boli tam vysoké poschodové domy, také veľké, že Maroško sotva doviedol na ne.
K veľkému sídlisku, kde budú bývať tisíce ľudí, postavia školu, ktorá bude zo samého skla, obchodný dom, športový štadión, hotel a kino.
Potom im ujo staviteľ ukázal plány sídliska a porozprával im, ako inžinieri, architekti a stavitelia na ich pracujú.
Postupne ukazoval Maroškovi, ako pokračuje práca na stavbe. Hovoril, že prví prídu zememerači vymerať sídlisko. Potom privezú stavebné stroje.
Maroško obdivoval tieto stroje pri práci. Buldozér urovnával zem, bager vyhlboval základy, naberal zem a vysýpal ju do pripraveného nákladného auta.
Neďaleko hučala miešačka, v ktorej sa miešal betón, cement, piesok a voda, a transportér ho dopravoval na páse až na stavbu.
Žeriav dvíhal panelové steny, z ktorých stavbári montovali dom. Maroško sa len čudoval, ako stavba pred jeho očami rýchlo narastá.
Potom ich ujo staviteľ zaviedol do vnútra domu. Tu im ukazoval, ako inštalatéri montujú vodovod, zavádzajú ústredné kúrenie, plyn a elektrické vedenie.
Nakoniec maliar vymaľuje byt a parketár pokryje podlahu, pripevnia sa okná, dvere a dom je hotový.
Do takto pripraveného hotového domu sa sťahujú nájomníci.
„Kedysi sa takto moderne nebývalo, ani nestavalo,“ nezabudol staviteľ pripomenúť Maroškovi. „Stroje vtedy neboli, len murárska lyžica, vodováha, olovnica a kladivo boli pomocníkmi stavbárov. Všetko sa robilo ručne.“
Ľudia ťažkými čakanmi kopali základy pre stavbu a namiesto bagra lopatou nakladali zeminu do fúrikov a vyvážali ju von.
Murár prikladal tehličku k tehličke, pospájal maltou, ktorú robotníci ručne namiešali a nanosili. Bola to veru lopota, veľmi zdĺhavá práca, kým sa postavil dom. Inžinieri navrhovali plány a robotníci v továrňach vyrobili stroje, ktoré ukazujú na výstavách a dnes sú známe na celom svete,“ končí ujo staviteľ svoje rozprávanie.
„Ľudia sa zamýšľali, ako by rýchlejšie a bez väčšej námahy postavili dom. Inžinieri navrhli plány a robotníci v továrňach vyrobili stroje, ktoré ukazujú na výstavách a dnes sú známe na celom svete,“ končí ujo staviteľ svoje rozprávanie.
Maroško bol nadšený. Keď sa vrátil z mesta domov, porozprával svoje dojmy deťom. Sadol si ku svojim hračkám a začal stavať dom. Veľký poschodový dom, ako jeho sen, že raz bude aj on inžinier - staviteľ, a veselo si pritom pospevoval: Staviam, staviam, niečo staviam, tehličky si ukladám, tehličky si prikladám, žltú, modrú, zelenú, na to striešku červenú. Čože to bude? Dom. Ktože bude bývať v ňom? Otecko a mamička, ja a moja sestrička!
y
