Popoluška

Žilo raz jedno dievčatko, ktorej chudinke zomrela matka. Jej otec, horár, sa znovu oženil a dievčatko sa od tých čias malo ešte horšie, než dovtedy. Macocha bola veľmi mrchavá a mala dcéru, ktorá bola tiež veľmi zlá. Krásne horárovo dievčatko nazvali Popoluškou a stále ju hrešili, macocha jej chcela aj ublížiť.

Raz, keď bola veľká hostina a všetky dievčatá sa poberali na tanec, vyfintili sa macocha s dcérou, ako len mohli. Macocha vysypala na hromadu mericu hrachu a mericu šošovice, zamiešala ich a rozkázala Popoluške, aby to pekne čisto prebrala, kým sa vrátia, lebo že inak uvidí, čo jej urobí. Potom odišli.

+19

Popoluška bola veľmi smutná. Dala sa do plaču, lebo si nevedela poradiť. Vtom ju počuli dva holúbky, prileteli na oblok a Popoluška im rozpovedala všetko. Holúbky ju vypočuli, doniesli jej oriešok a kázali jej ho otvoriť.

Popoluška otvorila oriešok a našla v ňom krásne šaty. Holúbky jej kázali, aby si ich obliekla a išla na tanec, ale aby neprezradila, kto je odkiaľ je, a aby sa vrátila domov prv, ako pôjdu macocha s dcérou. Dievča sa im pekne poďakovalo, oblieklo si krásne šaty a bežalo na tanec.

Holúbky sa zatiaľ dali do preberania hrachu a do rána, kým prišla Popoluška domov, hrach a šošovica boli prebraté.

Len čo sa Popoluška ukázala na zábave, sám knieža ju požiadal, aby s ním tancovala. Tancoval s ňou skoro do rána. Len ho mrzelo, že nechcela povedať, kto je, odkiaľ je. Nad ránom sa Popoluška vykradla a bežala domov.

Keď pribehla domov, poďakovala sa pekne holúbkom. Holúbky vzali šaty a odleteli, ktovie kam sa podeli. Zanedlho prišla i macocha a sestra. Rozprávali o akomsi neznámom utešenom dievčati, čo sa nielen všetkým, ale i samému kniežaťu páčilo, že s druhou ani tancovať nechcel.

Od toho tanca knieža nemal pokoja. Stále myslel na krásnu Popolušku a vždy len o tom rozmýšľal, akoby ju našiel.

Onedlho bola zase hostina, a keď sa macocha s dcérou na tanec brali, pýtala sa naň i Popoluška. Zlá macocha ju okríkla a prikázala jej doma ostať. Vzala mericu prosa a maku, dobre všetko zamiešala, vysypala na stôl a kázala Popoluške preberať. Nato odišli na tanec a Popoluška ostala plačúc úplne sama.

Tu prileteli holúbky, sadli si na oblok a utešovali ju. Doniesli jej opäť orech a v ňom ešte krajšie šaty ako predtým. Naradovaná Popoluška sa obliekla do šiat. Bola v nich omnoho krajšia ako prvý raz a na hostine s ňou tancoval sám knieža celý čas. Holúbky zatiaľ preberali usilovne kopu prosa a maku a než dobehla Popoluška nad ránom z hostiny domov, už našla všetko popreberané. Macocha sa tomu veľmi čudovala.

A na tretiu hostinu, keď sa macocha s dcérou chystali na tanec, prikázala macocha Popoluške preberať kopu múky zamiešanej s popolom. Len čo odišli, boli tu holúbky a doniesli Popoluške opäť krásne, ligotavé šaty, do ktorých sa obliekla a bežala na tanec. Len knieža bol stále smutný, že sa nemohol nič dozvedieť o peknej Popoluške. Pred hostinou stále rozmýšľal, čo robiť, a tak mu prišla na um myšlienka, že dá vyliať do predsiene pred dvere smolu. A tak, keď Popoluška nad ránom odbehla, aby ušla domov, prilepila sa jej čriviečka na smolu. Čo malo, chúďa, robiť? Nechala ju tam a bežala domov, aby ju macocha nezastihla.

Keď prišla macocha z tanca domov, skríkla hneď od dverí na Popolušku, či všetko poprebierala, ako jaj kázala? Darmo sa macocha hnevala, robota bola všetka krásne porobená. O chvíľu sa začali s dcérou rozprávať, čo sa prihodilo tomu krásnemu dievčaťu, ktoré ustavične s kniežaťom tancovalo.

Medzitým poslal klieža svojich najverenejších vojakov po okolitých zámkoch a dedinách, aby našli dievčinu, ktorá tu črievičku stratila. Všade pochodili, ale darmo, až naostatok prišli k macoche. Pýtali sa jej, či má dcéry. „Mám jednu“, - odpovedala macocha, lebo pred chvíľou bola Popolušku na povale pod koryto schovať, že by ju vojaci nevideli. Vojaci jej kázali priviesť dcéru, že by si obula tú črievičku.

Keď macocha videla, že je črievička malá, odrezala v kuchyni dcére kus päty, zalepila jej ju masťou zo živého striebra, oviazala, a potom dcéru priviedla. Vojaci probujú a hľa dcéra topánku horko-ťažko obula. Nevidelo sa im, že majú takú špatu zaviesť kniežaťu, ale čo robiť? Topánku obula. Matka ju hneď vystrojila na cestu.

Popoluška zatiaľ na povale pod korytom žalostne plakala. Keď ju kohútik počul, zaletel do dvora a zakikiríkal: „Pekné dievča pod korytom a pľuhavé v črievici!“ Macocha ho hneď okríkla a zahnala. Vojaci sa divili, čo to má za kohúta. Ale macocha ich oklamala. Ale vojakom to nedalo pokoja, keď kohút i po druhý raz zavolal: „Pekné dievča pod korytom a pľuhavé v črievici!“ A keď chcela macochina dcéra vstúpiť do koča, kohútik opäť zopakoval: „Pekné dievča pod korytom a pľuhavé v črievici!“

Vojaci už nebrali vec na žarte a spýtali sa dievky, kde majú koryto. A tá vyhŕkla: „Kdeže by bolo? Na povale.“ Darmo tajila macocha, že koryto nemá, že sa jej rozštiepilo. Jeden z vojakov vybehol na povalu, zbadal koryto a keď ho zdvihol, našiel pod ním uplakané dievča.