y
O Jožovi
Krajčír Marek mal dvoch synov: urputného Joža a dobromyseľného Janka. Jedného dňa povedal Jožo otcovi: „Nechajte ma ísť do sveta, aby som sa mohol ešte niečomu naučiť.\" Otec mu nebránil; Jožo teda šiel.
2. Tretí deň mal ešte kúsok chleba z domova; sadol si na medzu a jedol. Zosypali sa k nemu tisíce mravcov, ale Jožo im nedal ani odrobinku. „Počkaj, my ti tiež nepomôžeme,\" povedali mravce. Jožo si to ani nevšimol a šiel ďalej.
3. Prišiel na zelenú lúku, na ktorej sa práve bili dvaja čerti. „Pomôž mi!“ volal jeden. „Čo je mi po vás, trebárs sa aj zabite“, povedal Jožo mrzuto. „Však my ti tiež nepomôžeme“, kričali čerti, ale Jožo sa za nimi ani neobzrel a šiel ďalej.
Na brehu jazera sa hádzal na suchu kapor. „Prosím ťa, hoď ma do vody,\" zavolal na Joža. „I dajte mi všetci svätý pokoj a pomôžte si každý sám,\" povedal Jožo a nechal kapra v blate. A vysmial sa mu, keď povedal, že mu tiež nepomôže.
Dlho chodil po svete, nedostal však žiadnu prácu a všade sa mu vodilo zle. Musel sa teda vrátiť domov. A posmieval sa Jankovi, ktorý povedal, že teraz pôjde do sveta on.
Otec zaviedol Janka do pivnice, odvalil v kúte kameň a vytiahol malú fľaštičku s nejakou vodou. „Dostal som ju od veľmi učeného muža, ktorému som pomohol z nešťastia,\" povedal synovi. „Je na každú zlú chorobu; pätnásť kvapiek vraj každého uzdraví. Jožovi som ju nedal, viem, že by žiadnemu nepomohol.\"
7. Janko tiež prišiel na medzu a sotva začal jesť, bolo okolo neho mravcov, až čierno. Janko im rozdrobil všetok svoj chlieb. „Až budeš niečo potrebovať, pomôžeme ti,\" povedali mravce.
8. Na zelenej lúke rozohnal a udobril dvoch čertov, ktorí sa bili. Aj kapra hodil do jazera, keď videl, ako sa hádže v blate. „My ti tiež pomôžeme“, sľúbili čerti. A kapor povedal: „Zavolaj na mňa, keď budeš niečo potrebovať“.
Kráľovská princezná bola už dlho chorá a nikto jej nedokázal pomôcť, aj keď kráľ oznámil, že ten, kto ju uzdraví, dostane ju za ženu. Janko šiel do zámku a vydával sa za lekára. Princeznej dal niekoľko kvapiek zázračnej vody, druhý deň zas - a tretí deň bola princezná zdravá.
Kráľ chcel, aby si princezná Janka vzala, ale jej sa chasník v ošúchaných šatách nepáčil. A práve v tých sa chcel s ňou Janko zasnúbiť a to hrdú princeznú urazilo. Povedala mu, že najskôr musí urobiť, čo od neho bude žiadať. A myslela si, že nejako tomuto ženíchovi vykĺzne.
„O sedem dní a sedem nocí chcem mať takú veľkú a krásnu perlu, akú nemá nikto na svete,\" vyslovila svoje prvé želanie. Janko šiel k jazeru, zavolal kapra a ten mu perlu priniesol.
Janko chcel hrdú princeznú potrestať, a tak si teda jednou bylinou natrel vlasy nazeleno. Teraz ešte len sa princeznej nepáčil. „Donesieš mi z pekla zlatú ružu,\" rozkázala mu.
Janko sa dal cestou, ktorou odchádzali udobrení čerti. Prišiel do pekla a čert ho spoznal. Zaviedol ho do pokladnice plnej zlata a krásnych klenotov. Janko si vybral ružu. Než ju princeznej odovzdal, potrel si tvár čiernou mastičkou.
Princezná sa strachovala, že si bude musieť vziať čierneho ženícha. „Prikázala, aby služobné vysypali na podlahu Jankovej izby vrece popola a vrece maku. Janko to mal do rána prebrať.
Janko si spomenul na mravcov; pribehli, a všetko čisto prebrali. Bola svadba. Ženích so zelenými vlasmi a s čiernou tvárou mal na sebe svoje ošklbané šaty a nevesta podľa jeho želania bola oblečená ako chudobná dievčina. Každý jej to prial, ale Jankovi jej bolo ľúto.
Umyl sa teda a prezliekol do nádherných šiat, takže princezná ho nemohla spoznať. Aj ona sa krásne obliekla a spolu šli medzi hostí. Po svadbe navštívil mladý kráľ svojho starého otca, ktorý radosťou zmeravel, keď v ňom spoznal svojho milého Janka.
