y
O Zlatohlávkovi
Dávno, pradávno žil jeden kráľ, ktorý mal rád vtáky. Každého dňa sto sluhov sypalo omrvinky okolo krištáľového zámku a vtáky z celého kráľovstva sa sem zlietali. Nakŕmili sa, zaspievali a rozleteli sa po záhradách zbierať húsenice.
Onedlho sa kráľovi narodil synček, pretože mal vlásky samý zlatý prstienok, hovorili mu Zlatohlávok. Keď sa navečer hral v záhrade, bola okolo neho taká žiara, ako keby sa slnko na zem presťahovalo, ruže kvitli a voňali ako za najjasnejšieho dňa a malé vtáčatá hnevali mamičky, nechceli ísť ani spať.
Princ vyrástol v zdatného šuhaja a tak dobrého, že by pre neho bol každý do ohňa skočil. Všetci v krajine boli spokojní a šťastní, len motýľom sa taká žiara nepáčila, veľmi dobre bolo vidieť na ich húsenice, ohrýzajúce lístie stromov. Poslali preto slnku po motýľovi Smrtihlavovi sťažnosť na princa, ktorý sa vraj pýši, že bude svietiť namiesto neho.
Slnko tomu uverilo. V zlosti hneď vysušilo všetky potôčiky, zahnalo mraky a hrialo, až ľudia nariekali a Zlatohlávkovi sľubovali pomstu.
Keď prišlo slnko večer domov, zavolalo svoju najkrajšiu dcéru Modroočku a rozkázalo jej: \"Pôjdeš ku kráľovi do krištáľového zámku a ponúkneš mu, že si vezmeš princa Zlatohlávka za manžela.\"
Potom dýchlo na obláčik sfarbený do zlatista a premenilo ho na zlatý koč. Dýchlo na dva biele obláčiky a hneď z nich boli dvaja koníky biele ako alabaster a rýchle ako vietor.
Princezná si sadla do kočiara a za chvíľu bola pri krištáľovom zámku. Sotva došla, brána sa rozletela a sluhovia ju uvítali. Keď povedala kto je, trikrát sa jej hlboko poklonili a hneď ju ohlásili u kráľa. Kráľ mal zlú náladu, pretože sa nemohol s kráľovnou dohodnúť, ktorú princeznú vyberú synovi za ženu. Modroočka im povedala, prečo prichádza, kráľ bol rád, kráľovná ju hneď pobozkala na čelo a princ z nej oči nespustil, ako sa mu páčila.
Ešte toho dňa bola slávna svadba. Zvony zvonili, muzikanti vyhrávali, všetci sa radovali, jedli, pili, tancovali. Len Modroočka bola smutná, vedela, že Slnko chce Zlatohlávka zničiť, a ona sa do neho úprimne zamilovala.
Mladí manželia žili šťastne, mali sa radi a vtáky im spievali. Po roku poslalo Slnko Modroočke odkaz, aby ho prišla s manželom navštíviť. Vybrali sa a išli, motýľ im ukazoval cestu. Prešli hory a doly, rieky a jazerá, až prišli na púšť, kde široko ďaleko nebolo nič než piesok a kamene.
Jedného rána sa jej narodil syn, Slnko vysielalo lúče tak horúce, že pálili ako žeravé uhlie, a oni nemali vody, aby chlapčeka okúpali, ba nemali už ani kvapky, aby uhasili strašný smäd.
Princezná na chvíľu zaspala, a tú sa princovi ponúkol motýľ, že ho dovedie ku studničke. Princ mu uveril a ponáhľal za ním. Išiel dlho, v hrdle mal sucho a nohy únavou klesali. Poobzeral sa a spoznal, že ho motýľ zaviedol ešte hlbšie do púšte. Videl, že zahynie smädom, obrátil sa k Slnku a prosil ho, aby sa zmilovalo aspoň nad jeho ženou a synčekom. Slnko sa mu však vysmialo: \"Za to, že si sa opovážil svietiť ľuďom, zomrieš ty aj tvoj syn. Modroočku si vezmem späť k sebe, o tú starosť mať nemusíš. \"Vtom však Zlatohlávok ucítil na tvári chladivý vetrík a počul jeho slabučký šepot:\" Nič sa neboj princ, nezahynieš, príde pomoc!\"
Vetrík letel, až obletel celú krajinu a všade rozprával, že na púšti hynie smädom Zlatohlávok, Modroočka a ich malý syn. Počuli to vtáky, ktoré Zlatohlávok ...
Rozleteli sa na všetky strany a zvolávali ostatné: \"Poďte zachrániť princa Zlatohlávka. Hynie smädom na púšti. \"Bolo ich viac a viac a všetci nabrali do zobáčikov rosy a leteli nad púšť. Bolo ich toľko, že oblohu zakryli ako čierny mrak. Slnko už nemohlo princovi ublížiť. Vtáky Zlatohlávka vzkriesili a odviedli ho k Modroočke.
Slávika poslali napred, aby vybavil princeznej pozdrav od manžela a spieval nežne a ticho, aby chlapček zaspal. Potom spieval silnejšie a silnejšie, až prehlušil vietor. Aj Slnko sa na obzore zastavilo a počúvalo. Bola to taká krásna pieseň, akú ešte nikto nikdy nepočul, oslavovala veľkú lásku a robila výčitky krutému Slnku. Slnko sa zahanbilo a fúklo do mrakov, dážď sa z nich lial prúdom na vyprahnutú púšť.
Odrazu sa obloha sfarbila ružovými a zlatými obláčikmi, Slnko so svojou dvornou družinou prichádzalo na zem. Za ním sa vznášali nové a nové mraky a kropil krajinu vlahou tak výdatne, že púšť prestala byť púšťou. Slnko pobozkalo svoju dcéru, objalo princa, popestovalo vnúčika a povedalo mu: \"Budeš sa volať Syn Slnka a táto krajina bude najúrodnejšia krajín tvojho kráľovstva. Vládni dobre a spravodlivo a ja ti budem pomáhať.\"
Slnko splnilo, čo sľúbilo, vtáčiky sa rozleteli do celého sveta a prinášali semená, aby bývalá púšť priniesla bohatú úrodu. Vyrástli stromy, rozkvitli a obsypali sa ovocím, pole sa zvlnili obilím. Ľudia pracovali, starali o deti, a keď večer odpočívali, potešili sa slávikovou piesňou, tou, ktorú kedysi slávik zaspieval Slnku. A žili šťastne na svete, najšťastnejšie Zlatohlávok, Modroočka a ich syn, nazvaný Syn Slnka.
