y
Divotvorná harfa
Bol raz jeden pastier a ten zdedil po otcovi divotvornú harfu. Harfa pochádzala od samej bohyne hudby a bola vybíjaná zlatom a drahými kameňmi, mala strieborné struny a vydávala zázračne krásnu hudbu. Keď mu ju bohyňa dávala, povedala: „Opatruj harfu ako najdrahší klenot a nikdy ňou nepohrdaj, nebo sa ti zle povodí.“
Keď starý pastier uľahol na smrteľnú posteľ, odovzdal synovi divotvornú harfu a povedal mu to isté, čo počul od bohyne hudby. Syn harfu prijal a vážil si ju ako posvätnú vec. Keď na nej hrával, vtáctvo v háji utíchlo, mládež sa pri nej veselila a ľud ju počúval so zbožnou pozornosťou.
Nie div, že všetci si pre krásnu hudbu a divotvornú harfu mladého pastiera obľúbili a zvolili si ho za svojho knieža. Prvú noc po voľbe sa vo sne zjavila mladému kniežatu biela paní a povedala mu: „Teraz si pánom svojho národa. Ja som bohyňa Norvosta, ktorej budeš v chrám slúžiť. Kým budeš harfu opatrovať ako poklad, bude v krajine pokoj a mier, ale ak ňou pohrdneš, uvrhnem teba i tvoj ľud do biedy.“
Knieža si sen zapamätal a odišiel s divotvornou harfou do chrámu, kde vyhrával na počesť bohyne Norvosty. A tak to robili aj jeho potomci, keď knieža zostarel a zomrel. Krajina prekvitala a stalo sa z nej bohaté kráľovstvo, ktorému všetci okolití kráľi veľmi závideli.
Susedný kráľ, volal sa Buhaza, bol nejzávistlivejší a vymyslel lesť, ako sa divotvornej harfy zmocniť. Pozval k seba kráľa šťastnej krajiny na bohatú hostinu, po ktorej následovali dlhé radovánky. Keď mladý kráľ odcházal z návštevy, ešte ho ľstivý sused obdaroval najrozličnejšími darmi, aby si získal jeho priateľstvo.
Ako na odplatu pozval kráľ šťastnej krajiny suseda do svojho paláca a na jeho počesť tiež usporiadal bohatú hostinu. A to sa potom často opakovalo; na divotvornú harfu kráľ pri tom zabúdal, jej čarovné zvuky sa neozývali ani v chráme a krajina chudobnela. Struny harfy sa už viac nerozozvučali, iba trúbky a bubny hučali na hostinách.
V tom čase sa prisťahovala do krajiny zlá čarodejnica Radaza, ktorej sa ľud bál ako smrti. Sotva sa o nej dozvedel Buhaza, navštívil ju a poprosil o pomoc proti domácemu kráľovi. Radaza sa s ním tajne dohovorila a pomoc mu prisľúbila.
I stalo sa, že kráľ znovu usporiadal veľkú hostinu a pozval na ňu aj Buhazu. Pri hostine sa do sály tajne vlúdila Radaza a naliela kráľovi do pohára jedu. Kráľ si pripil na priateľstvo s Buhazom a onedlho zomrel. V zmätku sa zlý Buhaza zmocnil trónu i divotvornej harfy a chcel ju zničiť, ale tajomná ruka mu ju vyrvala.
V tom sa priam strhla divá búrka, blýskalo sa, hromy bili a zem sa otriasala. Storočné stromy sa vyvaľovali, skaly pukali a domy sa rúcali. Ľudia s hrôzou utekali, aby sa niekde ukryli. Iba hore vo svojom chráme stála dobrá bohyňa Norvosta a naposledy siahla na strieborné struny divotvornej harfy.
Keď žalostná hudba divotvornej harfy utichla, otvorila sa skala a Norvosta i s harfou do nej vošla. Chrám z temene vrchu zmizol, búrka sa utišila a napokon i zlá čarodejnica Radaza, sprevádzaná čiernými krkavcami, od strachu z krajiny utiekla. Ale krajina zostala smutná a chudobná, ľudia chodili ako bez hlavy a často spomínali na dobré časy.
Neďaleko vrchu, kde divotvorná harfa zmizla, bývala chudobná žena s jedinou dcérou, peknou ako ružový púčok. Len raz v noci sa jej zjavil duch a takto prehovoril : „Som Radazou otrávený kráľ. Za trest budem dotiaľ zakliaty, kým ma nevyslobodíš.“ „A ako ťa mám vyslobodiť?“ spýtala sa ho chudobná dievčina.
„Tu máš hrnček,“ povedal zakliaty kráľ. „Až ho naplníš slzami, ktoré v mojej krajine ľudia za mnou a za divotvornou harfou vyplakali, pôjdeš na suchý vrch a poleješ nimi suchý strom, ktorý stojí na jeho temeni. Ale daj si pozor, aby ťa nezazreli krkavce, ktoré vôkol krúžia a sú v službách čarodejnice Radazy.“
Panna vzala hrnček a smelo sa vydala na cestu. Išla do mestských domov i do chalup a čierne krkavce ju ustavične obletovali. Ľudia spomínali na zašlé časy, ronili slzy a panna ich zbierala do hrnčeka. Ani sa nenazdala a už bol plný. Potom sa s týmto čarovným hrnčekom ponáhľala na suchý vrch.
Vystúpila až na samé jeho temeno a tam zaliala suchý strom. Pravda, čierne krkavce pannu so škrekotom obletovali, aby ju zastrašili. Ale tá iba. odlomila haluz, dotkla sa ňou vrchu a ten sa hneď otvoril. Panna priam nakukla dnu a tam zazrela krásnu bielu paniu s divotvornou harfou v ruke.
Pani jej vyšla oproti a podávajúc jaj divotvornú harfu, prevravela: „Ty si vyslobodila dušu kráľovu, ty si vydobyla divotvornú harfu. Preto sa teraz staneš kráľovnou. Avšak nikdy nezabudni, prečo som kráľa potrestala, a dobre sa staraj o svoj dobrý ľud.“
Potom biela pani zmizla! Panna stála s harfou pod stromom, prešla prstami po jej strieborných strunách a ich zvuk sa rozozvučal po celej krajine. Ľud s radosťou sa zbiehal k vrchu, krkavce odleteli a zlý kráľ Buhaza sa na tróne triasol od strachu, až napokon tiež ušiel z krajiny.
