Len čo to urobil, vstúpila prekrásna princezná. „Ako si sa opovážil vkročiť do môjho zámku?! Vieš, že ti hrozí smrť?” „A prečo by si ma rada zmárniť?” opýtal sa princ. „Nechcem ta zmárniť, ale musíme spolu zápasiť. Ak vyhráš, som tvojím väzňom, ak prehráš, musíš zomrieť.”
Skočila k stene a vytasila z pošvy meč. Nevšimla si, že to nie je jej. Len čo sa však dotkla princovho meča, jej sa rozlomil, a vypadol jej z rúk. „Teraz som tvojím väzňom!” zvolala.
„Nie si,” odpovedal princ. „Chcem však, aby si si ma vzala za muža.” Princezná ochotne súhlasila. „Ale najprv musím na sedem dní odísť,” povedala. Odovzdala princovi kľúče od všetkých komnát. „Ak ma chceš za ženu, komoru, od ktorej je tento zlatý kľúč, neotváraj!” Princ sľúbil, že do komory ani len nepozrie.
Druhý deň však otáčal zlatý kľúč v ruke. „Keď nikto nezbadá, že som bol v komore!’? Otvoril ju a zazrel v nej človeka prikovaného k múru rozpálenou reťazou. „Prosím ta, pomôž mi odtiaľto! Som kráľ ohňa. Princezná ma v boji premohla, a prikovala sem. Aspoň na chvíľku mi odľahči!”
Princ sa zmiloval nad úbožiakom. Len čo reťaz preťal mečom, kráľ ohňa zmizol., Princ sa preľakol, a so strachom očakával návrat svojej nevesty. Neprišla a nevrátila sa ani za dvakrát sedem dní. Princ dobre vedel, že je zle. A tu si spomenul na svojich švagrov; azda mu povedia, kam sa podela jeho nevesta.
Slnečník nevedel o princeznej. „Možno vie o nej Mesačník, dovediem ta k nemu.” A na zlatých perutiach doniesol princa k Mesačníkovi. Ale ani ten nevedel o princeznej.
Na strieborných oblakoch doniesol Mesačník princa k Veterníkovi. „Tvoju nevestu prikoval kráľ ohňa v podzemí svojho ohnivého zámku,” povedal kráľ vetrov. „Dávno by sa už bola upiekla, keby som ju neochladzoval. Aby si ju mohol uniesť, potrebuješ koňa, ktorého má jedna veľmi zlá čarodejnica.”
Tri dni a tri noci letel kráľ vetrov s princom k hradu čarodejnice. Hrad stál medzi čiernymi skalami. Namiesto múrov bol kolo hradu plot a na ňom množstvo ľudských lebiek. Kráľ vetrov dal princovi paličku, napoly zlatú, napoly striebornú, a povedal: „Až budeš potrebovať našu pomoc, zapichni ju do zeme.”
Z hradu vyšla strašná čarodejnica: „Čo tu hľadáš?” Princ povedal, že chce ísť k nej do služby, za to si žiada jej koníka. „U mňa trvá služba iba tri dni. Kto moje rozkazy nesplní, povodí sa mu ako týmto, hľa,” ukázala baba na lebky.
Prvý deň mal princ strážiť dvanásť žrebcov; rozutekali sa mu, len čo vyšli z vrát. Princ zapichol paličku do zeme; v tom okamihu začalo slnko tuho páliť, iba v ohrade bol chládok, takže žrebce sa vrátili do nej veľmi rady.
Druhý deň vyhnala čarodejnica z maštale dvadsaťštyri žrebcov. Aby sa nerozutekali, princ hneď zapichol paličku do zeme. V tom okamihu začala fučať taká víchrica, že sa jej kone nemohli ubrániť, a tak zostali v ohrade.
Večer si princ vyšiel von. Stretol ho mesiac a vraví mu: „Zajtra budeš musieť podojiť dvanásť divokých kráv. Choď za hrad a tam, kde najviacej svieti moja žiara, vykop zlatý bič. Budeš ho potrebovať na kravy. Kúpeľa v ich mlieku sa neľakaj! A koníka potom vykúp v najbližšom rybníku.”
Ráno princ každú kravu šľahol bičom a hneď stála ako baránok. Mlieko lial do nádoby; bolo veľmi horúce. „Vykúp sa v ňom!” rozkázala mu baba. „Najprv mi chod po toho koníka!” Priviedla koníka, vychudnutého a špinavého až strach. Vetrík schladil mlieko, a princ bol po kúpeli sedemkrát krajší. Keď však ježibaba vliezla do kúpeľa, slnko tak pálilo, že mlieko klokočky vrelo, a baba sa uvarila.
Princ ozlomkrky uháňal z hradu. Keď koníčka v najbližšom rybníku vykúpal, bol z neho striebrohrívok; biely ako sneh; hrivu a chvost mal zo strieborných nitiek a nohy ako strunky. A hnal sa, až za ním iskry lietali.
O chvíľu sa princ ocitol v hrade ohnivého kráľa pri svojej prikovanej neveste. Preťal reťaz, vzal si ju do náručia a uháňal z hradu. A kráľ ohňa za nimi. Zrazu sa však strhol taký víchor, ktorý vychytil kráľa aj s koňom do vzduchu a zahnal ho naspäť.
A bola slávna svadba. Rodičia sa tešili z návratu syna a jeho nevesty. Radovali sa aj z dcér a z ich manželov. Princ sa poďakoval Slunečníkovi, Mesačníkovi a Veterníkovi za ich pomoc. So svojou ženičkou si spokojne žil. A na striebrohrivkovi sa nosili ešte aj ich vnuci.
Opustená sestra ráno plakala a strašila brata otcovým hnevom, ale večer ho aj ona prosila o ženícha. Prišiel si po ňu kráľ vetrov a odviezol si ju na belasooblakovom voze so štyrmi bujnými koňmi.
Na druhý deň sa rodičia vrátili. Princ im bežal naproti. Keď počuli o veľkom šťastí svojich dcér, synovi dohovárali iba to, že nedočkal, pokým sa vrátia. Princovi však bolo bez sestier smutno; vybral sa teda do sveta hľadať si nevestu.
Po niekoľkých dňoch prišiel k nádhernému zámku. Pri otvorených vrátach sedel starček. „Pán môj, nechoď do zámku,” radil princovi. „Býva v ňom mocná princezná, ktorá každého premôže, a zničí.”
„No, skúsim šťastie,” povedal princ a smelo vošiel do zámku. V prekrásnej izbe zazrel na stene meč, ktorý sám vyskakoval z pošvy. „Ty isto-iste veľmi rád sekáš, tak k sebe pristaneme!” Vytiahol nepokojný meč z pošvy a vopchal do nej svoj.
y
