y
O Slnečníkovi, Mesačníkovi a Veterníkovi
Král s kráľovnou odišli zo svojho zámku a ich deti, princ Silomil a tri princezné, sa začali medzi sebou škriepiť. Tu prišli do zámku traja králi: kráľ slnca, čiže Slnečník, kráľ mesiaca, čiže Mesačník, a kráľ vetrov, čiže Veterník. A chceli princezné za ženy. Silomil povedal, že im sestry dá a králi si ich aj hneď odviedli.
Keď sa kráľ s kráľovnou vrátili, veľmi nariekali a bedákali. Ale sotva trochu porozmýšľali, poznali, že sa ich dcéry vlastne šťastlivo vydali. Ale princovi Silomilovi začalo být doma smutno a clivo. Povedal si, že je už dost veľký a že by si už tiež mal hľadať nevestu. I vypravil sa, vysadí na koňa a šiel.
Cestou sa dopočul, že na zámku býva princezná, o ktorú sa uchádzalo už mnoho princov a kráľov, ale ona vraj všetkých aj s ich vojskami premohla. Silomil vošiel do zámku a vidí na stene visieť nádherný meč, ktorý sám od seba vyskakoval z pošvy. Chytro ho vymenil za svoj, ale vtom už aj vošla princezná, strhla meč zo steny a vrhla sa na princa. Len čo sa jej meč dotkol princovho, rozlomil sa na dvoje.
„Zvíťazil si,“ povedala princezná. „Stanem sa tvojou ženou. Ale musím na sedem dní odíst. Tu máš kľúče od všetkých miestností, všade môžeš vojsť, len do najposlednejšej komôrky nie. Keby si tam vošiel, za ženu by si ma nedostal.“ Silomil plný zvedavosťou komôrku otvoril. Zazrel tam k stene prikovaného človeka. „Kto si?“ spýtal sa. „Som kráľ ohňa, princezná ma sem prikovala. Veľmi ťa prosím, vyslobod ma.“ Silomil pretal retaz a v tej chvíľočke kráľa ohňa už nebolo.
Ale o sedem dní sa princezná nevrátila a princ Silomil sa nad tým veľmi trápil. A keď uplynulo aj ďalších sedem dní, Silomil sa vybral na poradu k Slnečníkovi, Mesačníkovi a Veterníkovi. Za to, že im kedysi vydal svoje tri sestry, švagrovia mu radi poradili. Jeho princeznú vraj z pomsty uniesol kráľ ohňa a väzní ju na svojom zámku. Ale má takého bystrého koňa, že ho predbehne len jediný na svete a toho má zlá čarodejnica.
Vyzbrojený radami svojich švagrov, vypravil sa Silomil na hrad k čarodejnici. Len čo ju zazrel, mráz mu preletel po chrbte. Ale dodal si smelosti a povedal, že by rád vstúpil u nej do služby, ak mu dá za to jej koňa. „Dobre,“ zaškriekala čarodejnica, „služba u mňa trvá iba tri dni. Každý deň dostaneš rozkaz, ale ak ho nesplníš, živý odtiaľto neodídeš.“
Prvý deň mal Silomil strážiť dvanásť železných koní. Podistým by sa mu boli rozutekali, ale slunce tak začalo páliť, že sa kone uchýlili do chládku pod strechu a Silomil ich ľahko ustrážil. Druhý deň mal strážiť štyriadvadsať železných koní. Podistým by sa mu boli všetky rozutekli, ale teraz zase začal fúkat taký prudký vietor, že sa kone báli opustiť ohradu a Silomil ich aj teraz ľahko ustrážil.
Na tretí deň mal Silomil podojiť dvanásť divých kráv a pripraviť z ich mlieka kúpeľ pre čarodejnicu. Zlatým bičom, čo mu dal Mesačník, pošibal každú kravu a kravy skrotli, takže ich ľahko podojil. Čarodejnica sa triasla od zlosti, ale zato vliezla do kúpeľa. V tú chvíľu slnce začalo tak páliť, že mlieko vrelo klokočom a čarodejnica sa v ňom uvarila. Ale vtedy už Silomil na zázračnom koni utekal hľadať svoju princeznú.
Našiel ju na hrade kráľa ohňa pripútanú k stene. Kričala na neho, aby chytro utiekol, ale Silomil preťal reťaz, vzal princeznú do náručia, vyskočil s ňou na koňa a už leteli ako vo vetre. Keď to kráľ ohňa zbadal, vyskočil na svojho koňa a začal ich prenasledovať. No zrazu začal duť taký prudký vietor, že ho v okamžiku nazad odniesol.
Medzitým už došiel princ s princeznou do rodného zámku a hneď slávili svadbu. Najvzácnejšími hostmi na nej boli kráľ slnca, čiže Slnečník, kráľ mesiaca, čiže Mesačník, a kráľ vetrov, čiže Veterník. Veru bez ich pomoci nikdy by nebol našiel svoju krásnu princeznú.
