Až večer, keď mali jahôd a malín plné džbánky, vraví Janíček: „Kdeže je ten náš tatíček? Už ho nepočuť.“ - „Len sa neboj, veď on pre nás príde,“ potešovala ho Marienka.
Ale neprišel. Slniečko zapadlo, začalo sa stmievať a otca nikde. Deti zjedli všetky jahody a dostali strach. Janíček začal volať: „Slniečko sa níži a večer sa blíži, tatíček, poď domov.“
Ale otec ani teraz sa neozval. „Janíček, ja sa veľmi bojím,“ zašepkala Marienka. Blúdili horou, ale cestu domov nájsť nemohli. Vôkol bola stále väčšia tma.
„Počkaj, vyleziem na strom a trochu sa rozhliadnem,“ hovorí Janíček. A vyšplhal sa vysoko až do koruny stromu. „Marienka,“ volal, „vidím v diaľke svetlo, zaiste tam bude nejaká chalúpka.“
Len čo zliezol zo stromu, pustili sa v tú stranu, kde blikalo svetlo. Keď vyšli z hory, pred nimi ležala lúka a uprostred nej stála chalúpka celá z perníka.
Potíšku prikradli sa až k osvetlenému oblôčiku. V izbietke sedela za stolom starenka s dedkom.
„Vyleziem na strechu, nalámem perníka a budeme sa mať dobre,“ povedal Janíček. A ako povedal, tak aj spravil. „Daj pozor, Janíček, aby nás nezbadali,“ napomínala ho Marienka.
Ale Janíček na to nič nedal. Sedel na streche, lámal perníček a hádzal ho Marienke do zásterky. A obidvaja jedli ako najatí.
I ozve sa starká a vraví dedkovi: „Zdá sa mi, že na našej streche ktosi perníček ulamuje. Choď a pozri sa.“ A dedko hned aj šiel.
Postavil sa pred chalúpku a zvolal: „Ktože to na mojej streche perníček ulamuje?“ - „Ale čo, deduško, to vetríček,“ odpovedala tenunkým hláskom Marienka. Dedko sa uspokojil a odišiel.
Spokojné a dosýta najedené deti sa za chalúpkou uvelebili, hlavy si uložili vedľa seba a spali až do rána ako v oleji.
Ráno, len čo sa ozval kohút, Janíček si pretrel oči a poď hneď zase na strechu. A tam olamoval perníček a hádzal najsladšie kúsky Marienke do zásterky.
Vtom vrzli vrátka, pred chalúpkou sa objevil rozospatý dedko a hneď spustil, že kto to olamuje perníček. Marienka ho chcela odpraviť ako večer, ale dedko ju zazrel a potom bolo zle.
„Chytro, Janíček, musíme utiecť,“ volala Marienka na brečeka, ktroý dedka nevidel. Len-len že stačil zo strechy zoskočiť. Dedko už im bol za pätami.
Utekali, čo im para stačila. Dedko za nimi kričal: „Ja vám dám lámať perníček. Až vás chytím, do pece vás strčím, počkajte, vy lapaji.“ Ale za to, že bol tlstý, nemohol ich dohoniť.
Vtom deti dobehli k poľu, kde akási žena plela ľan. „Poraďte nám, milá teta, kade máme utekať. Zlý dedko nás naháňa a chce nás upiecť pre trošku perníka.“
„Len sa pustite do hory touto cestičkou. Ja už dedka voľajako zabavím.“ Dedko pribehol a hneď sa pýtal: „Hej, osoba, nevideli ste tadeto ísť deti?“ Žena odpovedala: „Hej, hej, plejem ľan, až vyrastie a dozreje, budem ho trhať.“
Dedko sa rozkričal: „Pýtam sa, či tadeto nešli deti.“ - Až ľan vytrhám, semeno vymlátim a budem ľan močiť,“ odpovedala mu žena. „Čo ma do toho,“ zúril dedko. „Potom budem ľan sušiť.“ - „Osoba, vy ste hluchá.“ „Nakoniec upradieme vlákno a utkáme z neho plátno,“ vysvetľuje mu žena.
„Na to sa vás nepýtam,“ hneval sa dedko. „Pýtam sa, či tadeto nešli deti.“ - „Ale šli,“ odpovedala žena, „to ste mali hneď povedať.“ Potom ukázala na opačnú stranu a riekla: „Ale tie už nedohoníte.“ Dedko si od zlosti odpľul a vtátil sa domov.
Tiež aj Janíček s Marienkou sa vrátili domov. A pretože od toho času mal tatíček v hore viacej roboty, mali sa lepšie a ak neumreli, žijú v chalúpke dodnes.
y
