y
Karneval
V sobotu popoludní sa telocvičňa celkom zmenila. Preobliekala sa za karnevalovú sieň.
A keď sa dvere na nej otvorili, vrhnuli sa dnu nie žiaci, jako inokedy, ale sedmokrásky, zajačikovia, ba i medveď, za nimi Červená Čiapočka s košíkom a ešte veľa kvetov a zvierat. Ako keby sa roztočili všetky lúky a všelijaké rozprávky.
A tu sa vám medzi tancujúcich pretisne chlapček so psom. Chlapček malý, celkom obyčajný, akých býva v lete plný park. A psík na pohľad tiež obyčajný, s veselými očkami. - Kto ste? - pokročil k nim trpaslík s lampášom, - Vôbec vás nepoznáme.
- Nepoznáte? - začudoval sa chlapček. Ja som predsa Lajka, čo lietala v rakete a toto je Jožko Pletko čo vždy všetko popletie. Vitaj medzi nami, Lajka! - priskočili k nej sedmokrásky aj víla a vzali ju do tanca. Lajka celkom pekne tancovala.
A tu sa Jožko pletko spytuje trpaslíka: - Načo ti je lampaš, keď svieti toľko
žiaroviek? - Prišiel som zo starodávnej rozprávky a tam ešte nie sú žiarovky. - Ojojojóój! - zhíkol Jožko Pletko. - A televízia tam je? A rádio? A telefón? Trpaslík nestačil ani odpovedať, len hlavou pokrúcal, že nie, nie, nie.
Do siene zrazu vstúpilo dievča. Na šatách malo samé obrázky a veršíky a rozprávky a hádanky. Spod čiapky s hviezdou a červeným nápisom jej vykúkali jej žlté vlasy. - A ty si kto? - pokročil k nej trpaslík. Dievča se milo usmialo a vraví: - Prišla som sa pobaviť so svojmi čitateľmi. A kto som to mám napísané na čiapke. Nože prečítajte! - Ja prečítam, ja viem...- zvolala mochotrávka, ale medveď jej skočil do reči: - Ako môžeš vedieť, keď si muchotrávka? Ty vieš iba stáť na jednej nohe a tráviť muchy. Ale čítať? Vari muchotrávky chodia do školy?
- Nech teda prečítajú zajačky, - rieklo dievča veselo, - Nevieme, - pokrútil hlavou smelý zajko. - Nás učia iba to, jako behať hore brehom – dolu brehom, ale čítať … nie veru.
- Tak azda víly? - vraví dievča. - Kdeže! - odpovedá ružová líla. - My chodíme len do tanečnej školy, čítať nevieme. - A trpaslíci? - dievča sa už neusmieva, hľadí celkom vážne. - Ani my, - pokročil vpred trpaslík s lampášom.- My od ráno do večera tvrdo robíme a o škole ani nechyrujeme. Princezná iste bude vedieť.
- Pravdaže, ja viem, - pristúpila princezná k dievčaťu a dotkla sa prstom písmeniek na jej čiapke: - Toto je O, toto I, toto A. Ale viac som sa nenaučila, bolo to velmi ťažké.
A ty, Jožko pletko? - pozrelo dievča s nádejou. - Ty predsa chodíš do školy. - Chodím, - povedal Jožko hrdo. Ale čítať sme sa ešte neučili, až narok. - jako to? - začudoval sa medveď. - Ty si ešte len škôlkár? Tak jako si sa sem dostal? - Že jako? Nuž prišiel som na náš škôlkársky karneval. - Škôlkársky? Toto je predsa karneval iskier! Povedal medveď. -Naozaj? - spýtal sa prekvapený Jožko. - Tak som to zase poplietol!
A dievča s hviezdičkou na čiapke len stojí, stojí a je čoraz smutnejšie. Napokon rečie trasľavým hlasom: - Tak ja teda idem... - Nie, nie, ostaň! Ja veiem čítať! - chytila ju za ruku Červená Čiapočka.
Potom Červená Čiapočka dupla nohou a vraví: - Tak, ja už nechcem byť v rozprávke, - Strhla si masku a povedala: - Ja som Janka. - Potom sa zahľadela na čiapočku dievčaťa a prečítal zvučným hlasom: - ZOR-NIČ-KA. Zornička! To je naša Zornička! Ja ju čítavám a mám ju rada. Veľmi! - A Janka objala Zorničku tak mocne, že jej trošku aj pokrčila obrázkové šaty.
- Aj ja ju čítavam a mám ju rád! - strhol si masku smelý Zajko a hneď sa premenil na Peťa Susedka. - Aj ja! Aj ja! Aj ja! - volali radostne kvietky aj zvieratká a rad-radom sa premieňali na žiakov prvej a druhej triedy. - My všetci čítame Zorničku a máme ju radi!
- Veď ja tiež! - zahundral napokon medveď. - Ale hra je hra! - A medveď si zložil medvediu hlavu a premenil sa na Palka.
A kto si ty? - volali deti na Zorničku zo všetkých strán. Zornička si zložila čiapku s maskou a po čele sa jej rozsypali žlté vlasy, - Danka! Danka! Bodajže ťa! - potešili sa deti. A chytili ju do kola a tancovali s ňou, len sa jej tak obrázkové šaty mihali. Nuž taký to bol karneval! Trval do samého večera.
Koniec.
