Kráľovič sa hneď rozhodol: „Túto chcem, ani za svet inú.“ Panna sklonila hlavu a očervenala ako ruža. Keď to syn povedal otcovi, kráľ sa zamyslel. „Zle si sa rozhodol, syn môj. Tato panna je v moci černokňažníka, ktorý ju väzní na železnom zámku. Ak chceš, choď a pokús sa ju vyslobodiť.“
Kráľovič vysadol na koňa a šiel. V lese sa stretol s vysokým chlapom, ktorý mu ponúkl svoje služby. „Volám sa Dlhý a viem sa natiahnúť až k vrcholcom stromov.“ Na skúšku sa hneď natiahol a zosňal z vysokej vetvy vtáčie hniezdo. Kráľovič ho prijal za sluhu a šli ďalej.
„A tamto je môj kamarát,“ povedal Dlhý, keď prišli na rovinu. „Volám sa Široký a viem sa znamenite rozširovať.“ Len čo ich Široký zazrel, tak sa, nafúkol, že mali čo robiť, aby ich nerozmliaždil. „Takého chlapa tak chytro nenájdem,“ povedal kráľovič a tiež ho vzal do služby.
Potom ešte stretli aj tretieho. Ten vám zase náramne dobre videl, a preto ho volali Bystrozraký. I Bystrozrakého vzal kráľovič so sebou, pretože ten videl aj so zavretými očami na veľkú vzdialenosť.
„Keď tak dobre vidíš, pomôž mi nájsť železný zámok,“ povedal mu kráľovič. „Zámok je veľmi ďaleko, ale vidím ho. Princezná práve večeria.“ Potom šli princeznú vyslobodiť.
Šli hlbokými horami, neschodnými cestami a priepasťami. Slnce už zapadalo, keď došli k železnému zámku. Prešli cez most až za železné vráta. Tie sa ihneď za nimi zavreli a most sa zodvihol do výšky.
Keď vošli do komnaty, videli tam veľa ľudí, ale všetci boli skameneny. Potom vstúpili do jedálne, kde bola prichystaná večera. I sadli si a najedli sa. Tu sa objavil černokňažník, opásaný troma obručami. Priviedol bielu pannu s perleťovou korunkou na hlave.
Kráľovič princeznú poznal a šiel jej oproti. „Dostaneš ju,“ riekol černokňažník, „ak ju po tri noci ustrážiš.“ Potom vyzval pannu, aby si sadla, a odišiel. Princ si prisadol k nej, ale ona sa na neho ani nepozrela.
Dlhý sa natiahol ako remeň a ovinul sa okolo celej izby. Široký si sadol k dverám a tak sa nafúkol, že ich celé zakryl. Bystrozraký postavil sa na stráž k štípu.
Ale ráno princeznej nebolo. Zdesený princ zobutil svojich pomocnikov. Bystrozraký povedal: „Neboj sa, pán môj, už ju vidím. Sto miľ odtiaľto je hora, v nej rastie starý dub a na jeho vrcholci je žaluď. Ten žaluď je princezná.“ Dlhý vzal Bystrozrakého na plecia a šli.
Čo krok — to desať míľ a čo chvíľa stáli pri dube. Keď sa vrátili, podal Dlhý kráľovičovi žaluď a povedal, aby ho pustil na zem. V tom okamihu stála krásná panna pri ňom. Keď to čarodejník videl, zamračil sa a prask — jedna obruč na ňom pukla a odskočila.
Večer sa objavil s princeznou druhý raz a ti štyria ju strážili aj druhú noc. Ale zle, lebo ráno v komnate princeznej nebolo.
Bystrozraký si pretrel oči, pozrel sa z obloka a povedal: „Dvesto míľ odtiaľto je skala a v nej leží drahý kameň. To je ona.“
Dlhý vzal Bystrozrakého na plecia a čo krok — to dvadsať míľ. Bystrozraký uprel na skalu zrak, tá sa rozpadla a na zemi trblietal sa drahokam. Keď ho potom kráľovič spustil na zem, stála pred ním krásna panna.
Černokňažníka to tak rozjedovalo, že na ňom pukla aj druhá obruč. Potom princeznú odviedol a vrátil sa s ňou až večer, aby ju tí štyria strážili poslednú noc. Ale čo ako strážili, princezná im zase len zmizla.
Ráno hovorí Bystrozraký: „Tristo míľ odtiaľto je čierne more, uprostred na dne leží škrupinka a v nej je zlatý prsteň. Ten prsteň, to je princezná.“ Dlhý vzal dnes na plecia aj Širokého a šli, čo krok — to tridsať míľ.
Na brehu mora sa Dlhý natiahol, ako len vládal, ale to bolo všetko málo. Preto sa Široký nadul a toľko vody vypil, že Dlhý mohol škrupinku s prsteňom ľahko vyloviť. A potom sa ponáhlali na železný zámok.
Tam princ skoro zmieral od strachu, a černokňažník sa smial od radosti. Keď to Bystrozraký oblokem zbadal, vhodil prsteň do izby a pred princom hneď zastala krásna panna. Keď černokňažník videl, čo sa stalo, reval od zlosti, až sa zámok otriasal. Pritom na ňom pukla i tretia obruč a z černokňažníka sa stal čierný havran, ktorý vyletel von oblokom.
Prvé princeznine slová patrili princovi a jeho druhom. Ďakovala im za oslobodenie. Pravda aj všetko na zámku ožilo a radovalo sa. Ľudia, ktorí boli dlhé roky premenení na kamenné sochy, prišli kráľovičovi a princeznej blahoželať. „Keby nebolo Dlhého, Širokého a Bystrozrakého, sám by som nebol nič vykonal,“ povedal princ skromne.
A hneď potom sa vydal na cestu k otcovi. Verní služobníci sprevádzali princa a princeznú až do kráľovského paláca.
y
