Po dlhej ceste pobrežím dostali sa až k úpätiu sopky. Výstup po strmých skaliskách nebol ľahký, no napokon dosiahli vrchol. Podľa návodu v starom rukopise našli v kráteri aj vyústenie sopúcha, kde mala byť brána do stredu Zeme. Na skalnom balvane bolo tu vyryté meno ich odvážneho predchodcu. Nebolo teda pochybností, že našli správne miesto.
Rozdelili si zásoby a začali nebezpečný zostup do neznámych hlbín. Po strmých stenách sopúcha spúšťali sa povrazmi, až dosiahli dno kolmej priepasti. Tlakomer ukazoval, že sú už na úrovni morskej hladiny, to jest na dne ostrova. Otváral sa tu šikmý temný tunel, ktorým si kedysi láva prerazila cestu do sopúcha. Sem už svetlo zhora neprenikalo, preto bolo treba zažať elektrické lampy. Po ďalšom dlhom zostupe došli na križovatku dvoch chodieb. Rozhodli sa, že sa dajú smerom na východ.
Chodba, ktorou postupovali, menila svoj sklon. Prechádzali rozličnými vrstvami hornín a podlá nálezov skamenelín určovali ich geologický vek.
Takto putovali celé dni. Nepoznali, kedy nastáva noc, kedy deň. Obklopovala ich večná tma. Preto sa riadili podlá svojich presných hodiniek. Naraz zistili, že prechádzajú vrstvou kamenného uhlia. Vzniklo zuhoľnatením obrovských stromovitých rastlín, ktoré kedysi pred miliónmi rokov rástli na povrchu Zeme. Pohybom a zmenami v zemskej kôre dostali sa až hlboko pod povrch. Našim cestovateľom akoby sa otvárala kronika vývinu Zeme. — Výprave sa minuli zásoby vody a stihlo ich aj ďalšie nešťastie. Chodba zrazu končila. Stáli pred nepreniknuteľnou skalnou stenou. Znamenalo to, že zablúdili. Od križovatky chodieb boli už na päť dní cesty. Bolo sa treba poponáhľať. Po krátkom spánku vydali sa na spiatočnú cestu.
Bola to cesta plná utrpení. Hneď prvý deň sa im minuli posledné zásoby vody. Keď napokon s posledným vypätím síl dorazili ku križovatke chodieb, Axel vyčerpaním omdlel. Profesor Lindenbrock osviežil ho posledným dúškom vody, ktorý si doteraz sám odopieral. Život členov výpravy bol vážne ohrozený. Axel nástojčivo žiadal, aby sa pokúsili vystúpiť sopúchom na povrch. Profesor Lindenbrock však trval na pokračovaní cesty západnou chodbou. Podľa zloženia hornín predpokladal, že v nich objavia vodu. Vstúpili do druhej chodby. Po niekoľkohodinovom zostupe Axela znova opustili sily. Zdalo sa, že osud výpravy je spečatený.
Sprievodca Hans pokračoval sám v zostupe v nádeji, že nájde nejaký prameň. A naozaj, čoskoro sa vrátil s radostnou zprávou, že našiel vodu. Zmierajúci Axel sa nato ihneď prebral z mdlôb. Pokračovali v zostupe a čoskoro počuli za žulovou skalou šum tečúcej vody. V skale tiekol podzemný potok. Zastali na mieste, kde bol šum najzreteľnejší. Hans vysekal do skaly čakanom malý otvor, z ktorého vystrekol prúd horúcej vody. Na skalných stenách sa však čoskoro ochladila. A keď ju ochutnali, zistili, že je to dobrá železitá minerálna voda. Boli zachránení. Voda tiekla ako malá bystrina dole tunelom, a takto ich sprevádzala pri dalšom zostupovaní. Po tri dni zostupovali chodbou, ktorá sa vinula sem tam, až sa pod nimi otvorila hlboká priepasť. Spúšťali sa do nej lanami alebo liezli po skalných výbežkoch. Napokon sa dostali do väčšej jaskyne. Meranie ukázalo, že už urazili kus cesty a nad nimi sa rozkladá more, pravda, oni sa pohybovali hlboko pod jeho dnom.
Po ďalšie dva týždne zostupu nezažili nebezpečnejších dobrodružstiev. Sklon chodby sa zmiernil. Axel šiel vopred a skúmal horniny. Naraz zistil, že zablúdil. Márne volal na svojich druhov. V chodbe dunel iba jeho vlastný hlas. Ani potoka nebolo. Takto zistil, že niekde odbočil od hlavnej chodby. Nebolo iného východiska iba vrátiť sa nazad. Čoskoro však zistil, že sa pohybuje v bludisku chodieb a nevie nájsť správne východisko. Tu ho postihlo ďalšie nešťastie: pri páde sa mu rozbila lampa a zhasla. Obklopila ho nepreniknuteľná tma. Zúfalo volal na svojich druhov a voslep sa rútil chodbou, potkýnajúc sa o skaly, kým vysilený neupadol do bezvedomia. Keď sa opäť prebral, zdalo sa mu, že počuje hlasy.
A naozaj, doliehali k nemu hlasy jeho druhov. Akoby chodba zosilňovala zvuk, a tak sa mohol so svojimi druhmi dorozumieť, hoci boli vzdialení niekoľko kilometrov. Profesor Lindenbrock radil Axelovi, aby len pokračoval v ceste chodbou smerom nadol, tak sa zaiste dostane do obrovskej jaskyne, v ktorej sa oni teraz nachodia. Axel poslúchol a vydal sa na cestu. Chodba mala čoraz strmší sklon, až sa začal nezadržateľne rútiť kolmou stržou, narážajúc hlavou o skaly. Keď opäť otvoril oči, našiel sa v menšej jaskyni, ošetrený a zabalený do prikrýviek. Pri ňom stáli jeho druhovia. V jaskyni vládlo pološero a doliehal tam zvuk, akoby šum narážajúcich morských vín.
Vyčerpaný Axel zaspal. Na druhý deň ho prebudil svetelný lúč, ktorý vnikal otvorom do jaskyne, súčasne počul hukot a šum, akoby morské vlny narážali na breh. Axel sa domnieval, že je zasa na zemskom povrchu na pobreží mora. No čoskoro zistil, že sa mýli. Jeho druhovia ho vyviedli z jaskyne. Ocitol sa na skalnatom brehu mora. Vial silný vietor. Zvláštne svetlo osvetľovalo hladinu mora a skaliská na jeho brehu. Bola to akási polárna žiara, mocnejšia ako svetlo mesiaca, ktorá napĺňala jasom obrovskú jaskyňu v útrobách Zeme. Nedozernú jaskyňu vypĺňalo velikánske jazero, ktorého vody sa strácali až za obzorom. Po klenbe „oblohy” sa preháňali veľké mraky. Axelovi sa od prekvapenia zatajil dych. Profesor Lindenbrock ho pozval na prechádzku. Chcel mu ukázať ďalšie divy tohto podzemného sveta.
Cestou videli rozličné rastliny. Boli tu aj rozličné známe pozemské rastliny, dosahovali však obrovské rozmery. Tak napr. uvideli ozajstný šampiňónový les. Boli tu aj stromovité paprade, prasličky a plavúne, aké rástli na povrchu Zjeme pred miliónmi rokov a zvyšky obrovských kostí svedčili, že tu žijú praveké zvieratá.
No profesor Lindenbrock sa neuspokojil s týmito objavmi, lež chcel pokračovať na ceste do stredu Zeme. Pomocou nástrojov, ktoré mali so sebou, urobili z dreva vyvalených stromov plť, opatrili ju stožiarom a plachtou a spustili na vodu.
Na plť naložili celú výstroj a potraviny a vydali sa na plavbu k druhému brehu podzemného mora. Profesor dúfal, že tam nájde pokračovanie chodieb do stredu Zeme. Vietor ich hnal veľkou rýchlosťou. Na hladine mora sa vznášali rozličné morské rastliny. Videli aj ryby, ktoré na povrchu Zeme už dávno vyhynuli.
Najväčšie prekvapenie ich však stihlo o niekoľko dní, keď uvideli na morskej hladine obrovské vodné jaštery a boli svedkami neľútostného boja ichthyosaura s plesiosaurom.
Siedmy deň plavby zazreli na obzore suchú zem. Ako neskôr vysvitlo, bol to iba menší ostrov, obklopený parami. Doliehal k nim čudný rachot, akoby sa v diaľke rútil obrovský vodopád. Keď sa priplavili bližšie, videli, že na ostrove vystrekuje gejzír svoje, horúce vody do obrovskej výšky. Pristáli na brehu, prezreli si ostrov a obdivovali mohutný gejzír. Potom pokračovali v plavbe.
Na druhý deň sa prihnala búrka nepredstaviteľnej sily. Hnala ich po rozbúrenej hladine niekoľko dní. Už-už sa lúčili so životom, keď na plť dopadol guľový blesk, no stratili len stožiar s plachtou. Plť sa stala neovládateľnou korisťou rozbúrených živlov.
Búrka neustávala, hnala ich ďalej a v trinásty deň plavby stroskotali. Rozbúrené vlny vyhodili plť na skaliská morského brehu. Našťastie sa všetci zachránili, ba zachránili aj najdôležitejšie veci výstroja ako aj potraviny. Keď sa posilnili a zotavili zo strádaní, radili sa, ako ďalej postupovať. Profesor bol odhodlaný pokračovať v ceste. Preto požiadal Hansa, aby opravil plť.
Zatiaľ sa s Axelom vybral na prieskum pobrežia. Pritom sa dostali až na rovinu, ktorá bola posiata kosťami vyhynutých živočíchov. Medzi kosťami našli aj lebku pračloveka.
Na ďalšej ceste dostali sa do treťohorného lesa paliem, smrekov a cyprusov. Bol to ozajstný prales, prepletený lianami, s veľkými vývratmi a bujným rastlinstvom na čistinách. Naraz zbadali v diaľke stádo obrovských, na zemskom povrchu už dávno vyhynutých slonov-mastodontov. No najviac sa zľakli, keď zbadali obrovskú ľudskú bytosť, opierajúcu sa o mohutný drúk. Hla, pračlovek strážil svoje stádo slonov.
Na smrť preľaknutí utekali ozlomkrky nazad k plti. Keď im došiel dych, boli už zasa na skalnatom brehu mora. Tu zbadal Axel lesklý predmet v piesku. Bola to čudná zhrdzavená dýka. Profesor v nej spoznal zbraň, akú nosili rytieri v 16. storočí. Usúdil, že ju používal Arne Saknussen, keď na skalách označoval smer svojej cesty. Hľadali preto v okolí, či nenájdu nejaké znaky. A naozaj, medzi dvoma skalnými balvanmi objavili vchod do tunela. Na skale pri vchode boli vytesané runy A. S. Bol to doklad, že tadeto šiel ich slávny predchodca.
Rozhodli sa, že skôr než preskúmajú novú chodbu, zistia, čo robí Hans. Ten už medzitým opravil plť. A tak naložili na ňu všetky veci a plavili sa popri brehu až k miestu, kde našli Saknussenovu dýku. Potom začali skúmať novú chodbu. No už po niekoľkých krokoch narazili na obrovský žulový balvan, ktorý sa akiste pri nejakom zemetrasení zrútil a zatarasil ďalšiu cestu. Mali dosť pušného prachu, preto sa rozhodli odstrániť balvan explóziou. Hans vydlabal do skaly čakanom dieru, do nej nakládli pušný prach, pripojili zápalnú šnúru, ktorú tiahli až k vchodu do tunela.
Po namáhavej práci sa ešte raz pokojne vyspali. Na druhý deň ráno urobili posledné prípravy. Profesor a Hans sa uchýlili na plť a Axel išiel zapáliť knôt. Potom aj on chytro vstúpil na plť. Niekoľko minút napätého čakania. Strašný výbuch otriasol pobrežím. Sila výbuchu ich zrazila na spodok plte. Obrovský, prúd vody sa valil do otvoru a unášal so sebou plť.
Akoby mohutný vodopád ich strhol do hlbín Zeme. Kŕčovite sa držali na troskách stožiara, aby ich nárazy nezmietli z paluby. Po niekoľko hodín klesali závratnou rýchlosťou v širokej chodbe. Odrazu však pocítili náraz a voda ich na chvíľu zaliala. Keď sa plť opäť vynorila, cítili, že stúpajú. Keď sa im podarilo zažať fakľu, zistili, že hladina vody chytro stúpa v úzkej šachte. Znamenalo to, že voda dosiahla dno sopúcha a teraz ako v spojených nádobách vystupuje do pôvodnej výšky hladiny. — Naraz sa začala zvyšovať teplota. Horúčava sa neustále zvyšovala. Už aj voda okolo nich vrela. Skalné steny sa otriasali a z trhlín šľahali plamene. Zhrozili sa, keď takto zistili, že sa dostali do sopúcha činnej sopky. Namiesto vody ich obklopovala láva. Prúd lávy ich unášal stále vyššie. Tu sa pohyb na chvíľu zastavil. Sopka akoby oddychovala. Potom ich ohlušil hrozný rachot. Výbuch zdvihol plť i s troma cestujúcimi. Už mysleli, že ich posledná hodina odbila ...
Naši cestovatelia sa prebrali doráňaní a dotrhaní, no zato živí na úpätí sopky, z ktorej ešte stále šľahali plamene. Po jej stráni stekali prúdy lávy. No nižšie bolo úbočie vrchu pokryté olivami, figovníkmi a révou. V diaľke sa ligotala belasá hladina mora, na ktorej sa plavili plachetnice a rybárske člny. Naši priatelia sa dali dole stráňou. Prechádzali olivovými hájmi, ovocnými sadmi a vinohradmi. Sladké šťavnaté ovocie utíšilo ich hlad a smäd. Naraz uvideli medzi kríkmi chlapčeka. Keď ich zbadal, dal sa na útek. Rýchlonohý Hans ho však čoskoro dolapil. Chlapček bol veľmi ustráchaný, Hans ho musel doviesť násilím. Profesor sa ho pýtal v rozličných rečiach na meno sopky a ostrova. No chlapček neodpovedal. Profesor urobil posledný pokus — pýtal sa po taliansky —\'viac rečí nevedel. Keď ani na túto otázku neodpovedal, prešla profesora trpezlivosť, chytil ho za ucho a dobre ho potriasol. Naľakaný chlapček zakričal „Stromboli”, vyšmykol sa a ušiel. Tak sa naši cestovatelia dozvedeli, že hlboko pod povrchom Zeme vykonali cestu od polárneho kruhu až pod Stredozemské more, kde ich vyvrhla sopka na ostrove Stromboli. — I keď sa do stredu Zeme nedostali, bol to výkon úctyhodný, ba veru až neuveriteľný.
Koniec.
y
