MALÝ NETOPIER

Bol jeden malý netopier Róbert. Mal krídla bez peria, čo sa podobali poštárskej peleríne a žil so svojimi siedmimi bračekmi v hodinách na veži. V noci netopierikovia lietali tak tichúčko, aby nezobudili ani myšku a trošku pomáhali tikať hodinám tik-tak, tik-tak.

Ráno sa vrátili do veže, postlali si jedno uško pod seba. Druhým uškom sa poprikrývali, zažmúrili oči a kolieska starých hodín im húdli uspávanku, kým nepospali. Spali a viseli zakvačení hore nôžkami na drevených trámoch a to len preto, že netopiere nemajú rady pri spaní postlané vysoko pod hlavou.

+19

Lenže malý netopier Róbert obyčajne nespal. Ktovie prečo? Možno preto, že si nevedel poriadne ustlať a možno preto, že vystretými uškami počul, ako sa v škôlke pod vežou smejú a spievajú deti.

- Keď nemusia spať ráno deti, nemusím ani ja, - vravel si ten malý hlúpy netopier, lebo sa nazdal, že deti v noci lietajú ako netopiere, pomáhajú tikať hodinám, alebo aspoň hviezdam žmurkať.

Lenže každé dieťa si večer ľahne do postieľky, žmurkne na hviezdu, hviezda naňho (a to ešte nesmie byť oblačno), párkrát zopakuje po hodinách tik-tak, tik-tak a už spí sladko ako... no, ako sedem bračekov netopiera Róberta na pravé poludnie.

Ráno deti vstávali s lícami ružovými a plnými smiechu, tešili sa, že svieti slniečko a že pôjdu zo škôlky na prechádzku, nevedeli sa dočkať kým ich mamy oblečú a vezmú za ruku a na ulici veselo poskakovali.

A netopier Róbert sa motal nevyspatý medzi hodinovými ručičkami na veži a zdola vyzerala jeho malá postava na ciferníku ako nejaká zbytočná číslica. V noci bol od nevyspatia škamravý, uši sa mu plantali pomedzi kolená a slabým hláskom opakoval napreskáčku tak—tik, alebo, čo je ešte horšie – kit - kat, vyzeralo to akoby sa mu čkalo.

Až sa mu neraz podarilo popliesť staré vežové hodiny dočista. Raz nevedeli, či majú tikať: kit-kat, alebo kat-kit, či ísť dopredu, alebo nazad, alebo na prechádzku s deťmi. Zamotala sa im z toho hlava a zastali.

Pokazené hodiny poplietli všetkých. Obchody potom ostávali zatvorené, ľudia chodili neskoro do práce, čudovali sa čo sa deje so starými hodinami. - Možno nám stoji veža nakrivo, - vraveli si, ale nebola to pravda.

Aj vlaky chodili neporiadne, kolesá sa im krútili naopak a nikoho neodviezli tam, kam si kúpil cestovný lístok. Františka, čo cestoval k starej mame, odviezli ku krstnej a Benedikta neodviezli vôbec, lebo zmeškal.

Najhoršie však bolo, že deti ostávali v škôlke až do tmy, lebo pre ne nikto nechodil. Sedeli v kabátoch a pozerali na dvere, až pokým sa hodinové ručičky nepodali o kus ďalej.

A všetky tie nedorozumenia a nepríjemnosti sa diali len kvôli malému netopierovi Róbertovi, ktorý nerád spával.

Raz napoludnie, keď vežové hodiny vzpažili ručičky na ciferníku tak, že sa malý netopier nevedel na nich nijako udržať, zletel otvoreným oknom do škôlky a začudoval sa, keď videl deti líhať si k popoludňajšiemu spánku.

- Aké sú čudné tie deti, - napadlo netopiera Róberta. - Uši majú také malé, že sa musia, chudiatka, prikrývať dekou! Prišlo mu to veľmi smiešne, až sa rozchichotal nahlas. Zobudilo sa jedno dievčatko a posadilo sa na lehátku.

-Myš! - zakvičalo dievčatko, keď zbadalo netopiera Róberta. A malý netopier onemel od urážky. To je totiž tá najhoršia nadávka pre netopiera. Aj iné deti sa zobudili a kričali: Myš! Myš! - a malý netopier lietal celý zhrozený.

Konečne našiel otvorené okno a zastavil sa až vo veži, ale aj tam počul detský krik, lebo netopiere majú citlivé uši a tak si teda krídlami omotal hlavu, čakal kým sa deti utíšia, až zaspal.

Snívalo sa mu, že mu narástol chvostík, ale nie šedivý a holý, aký mávajú myšky, ale s hodvábnymi stužkami, celkom ako má papierový šarkan a že si ho mesiac púšťa na striebornej nitke v nočnom vánku takom ľahučkom, aký rozprúdi len netopierie krídlo.

- Spať je predsa len dobre, - pomyslel si malý netopier v polospánku a obrátil sa na druhú stranu. Spal sladko a spalo aj sedem bračekov netopiera Róberta. Pretože - darmo je - netopiere musia vo dne spať.