Snehulienka rástla a bola zo dňa na deň krajšia. Keď mala sedem rokov, bola krásna ako jasný deň, oveľa krajšia ako sama kráľovná.
Keď sa v tom čase kráľovná spýtala zrkadla, kto je najkrajší na svete, odpovedalo:
- Vy ste, pani kráľovná, celkom pekná žienka, len stokrát krajšia je naša Snehulienka.
Takúto odpoveď kráľovná nečakala. Od hnevu a závisti ožltla a ozelenala. Od toho dňa nemala pokoj ani vo dne, ani v noci. Skutočnosť, že nie jeuž najkrajšou ženou na svete, ju žrala neustále. Raz si zavolala poľovníka a prikázala mu: - Odveď Snehulienku do hory, nech ju viac nevidím! Zabi ju tam a na dôkaz toho, že si to vykonal, dones mi jej srdce!
Poľovník poslúchol kráľovnú a odviedol Snehulienku do hory. Ale na zabitie krásneho a nevinného dievčatka nenašiel v sebe dosť síl. - Uteč, úbohé dievča, - povedal Snehulienke a namiesto nej zabil mladú srnku, vyrezal jej srdce a ukázal ho kráľovnej.
Snehulienka dlho blúdila po nekonečných horách. Keď sa začalo stmievať, došla na malú čistinku, na ktorej stál domček.
Vošla doň, lebo si chcela trošku odpočinúť. V domčeku bolo všetko maličké, ale čistučké. V prostriedku izbičky stál maličký stôl, pri ňom sedem maličkých stoličiek a v druhej izbe stáli drobné postieľky. Aj tých bolo sedem. Z drobných tanierikov sa šírila vôňa chutného jedla. Snehulienka zo všetkých siedmich tanierikov trošku odjedla a potom si ľahla do jednej z postieľok a ihneď zaspala.
Keď tma zhustla, vrátili sa páni domčeka. Boli to malí trpaslíci, ktorí v neďalekej hore dolovali rudu. Len čo vkročili dnu, zbadali, že tu ktosi bol a možno ešte aj je. Stoličky nestáli na svojich obvyklých miestach, z tanierikov ktosi odjedol. Všetci siedmi trpaslíci vzali do rúk lampášiky a hľadali páchateľa. - Ach! - vzdychli všetci siedmi odrazu, keď zazreli spiacu Snehulienku, - aké je to dievčatko krásne! Snehulienku nechali na pokoji. Ten trpaslík, v ktorého postieľke Snehulienka spala, spal tejto noci v postieľkách svojich kamarátov. U každého hodinku.
Len čo svitlo, Snehulienka vstala z postielky a keď zazrela siedmich trpaslíkov, trošičku sa preľakla. Ale trpaslíci boli k nej milí. Keď im Snehulienka povedala, ako sa volá a prečo zablúdila až k nim, všetci siedmi ju začali prehovárať: - Ostaň u nás, Snehulienka. Budeš nám upratovať, variť, šiť a môžeš u nás ostať navždy. - Áno, - odpovedala Snehulienka, - ostanem.
A od toho času sa malý domček priam ligotal čistotou. Snehulienka robila všetky domáce práce a trpaslíci si ju nevedeli vynachváliť, ako je šikovná, ako im je s ňou dobre.
Kráľovná sa po čase opäť odvážila pozrieť do svojho čarovného zrkadla s spýtať sa ho, kto je najkrajší na svete. Snehulienka je mŕtva, pomyslela si pritom, určite mi zrkadlo povie, že ja som nakrajšia na svete. Ale zrkadlo nedalo takú odpoveď, akú čakala. Odpovedalo: - Vy ste, pani kráľovná, celkom pekná žienka, ale stokrát krajšia je naša Snehulienka. Žije si s trpaslíkmi, dobre sa jej darí a jej krása sťa slnko dookola žiari. - Snehulienka ešte žije! - zasyčela kráľovná, - ale dlho už žiť nebude!
Preobliekla sa za starú predavačku a šla hľadať domček, v ktorom žije Snehulienka.
Keď ho našla, pristavila sa pri okienku a núkala Snehulienke, ktorá ju nepoznala, šnurovačku. Snehulienka pozvala predavačku dovnútra a vybrala si jednu zo šnurovačiek.
Predavačka bola veľmi ochotná. Pomohla Snehulienke nielen pri výbere šnurovačky, ale aj pri jej oblečení. Stiahla ju pritom tak mocne, že dievčatko stratilo dych a spadlo ako mŕtve na zem. - Bola som a musím byť najkrajšou ženou na svete! - zasyčala kráľovná a ušla preč.
Keď sa vrátili trpaslíci domov, strašne sa preľakli. Snehulienka, ktorú všetci siedmi mali radi, ležala bez pohnutia na zemi. Zohli sa k nej a všimli si, že má na sebe novú šnerovačku. Ich bystrým očkám neušlo ani to, že šnurovačka je prituho stiahnutá. Vzali nožnice a urobili „cvak-cvak!“ . Len čo sa šnurovačka rozletele, Snehulienka začala dýchať a o chvíľu aj prehovorila. - To nebola nijaká predavačka, - povedali trpaslíci Snehulienke, keď im porozprávala, čo sa jej prihodilo. - To bola tvoja zlá macocha. Odteraz si daj pozor a nikoho dnu nevpúšťaj.
Ale Snehulienka pustila zlú kráľovnú do domčeka aj druhý raz. Keď sa totiž kráľovná od zrkadla dozvedela, že Snehulienka žije a že je stále najkrajšia na svete, preobliekla sa hneď za inú ženu a hnala sa ako víchor k domčeku siedmich trpaslíkov. Tentoraz ponúkala Snehulienke, ktorá ju opäť nepoznala hrebeň. S týmto hrebeňom ju začala hneď česať. Hrebeň bol namočený v jede. Len čo s ním kráľovná vnikla Snehulienke hlbšie do vlasov, jed začal pôsobiť. Snehulienka spadla na zem a nehýbala sa.
Ach, ale sa trpaslíci preľakli, keď zazreli svoju milovanú Snehulienku ležať ako mŕtvu na zemi. Na štastie však čoskoro objavili v Snehulienkiných vlasoch jedovatý hrebeň. Keď ho vytiahli, Snehulienka začala dýchať a o chvíľočku otvorila oči. - To nebola nijaká stará žena - vysvetľovali trpaslíci Snehulienke, keď im porozprávala, čo sa jej prihodilo, - to bola tvoja zlá macocha! Daj si pozor, lebo ťa chce zmárniť!
- Zrkadielko, povedzže mi, kto je najkrajší na zemi, - spýtala sa zlá kráľovná čarovného zrkadla, keď sa vrátila domov. A zrkadlo jej opäť povedalok, to čo už nechcela, aby viac počula: - Najkrajšia je Snehulienka!
Kráľovná znovu zúri a preoblečená za starú sedliačku uháňa k domčeku siedmich trpaslíkov. Ponúka Snehulienke jabĺčko, časť ktorého napustila jedom. Snehulienka je tentoraz opatrná. Jabĺčko odmieta. Keď však vidí, že sedliačka si z toho istého jabĺčka odrazala polovičku a je ju, vezme si druhú polovičku, tú otrávenú, a vloží ju do úst. Vzápätí padá mŕtva na zem. - A to je tvoj koniec, - syčí kráľovná, - bola som a budem najkrajšou ženou na svete! Keď sa vrátili trpaslíci domov a našli ležať mŕtvu Snehulienku na zemi, dlho-predlho hľadali predmet, ktorý zapríčinil smrť dievčaťa. Nenašli nič a rozplakali sa. Kto ich po návrate z práce privíta, kto im uvarí chutné jedlo, kto im obšije kabátiky?
Mŕtvu Snehulienku vložili trpaslíci do sklenej truhly a vyniesli na neďaleký vŕšok. Snehulienka bola krásna aj po smrti. Neplakali za ňou len trpaslíci. Plakali aj zvieratká a ani trpaslíci, ani zvieratká nechceli veriť, že Snehulienka, ktorá vyzerá v truhle ako živá, je naozaj mŕtva.
Dlho-predlho ležala Snehulienka v sklenej truhle a stále vyzerala ako živá. Jedného dňa šiel tadial kráľovič a keď Snehulienku zazrel, veľmi sa mu zapáčila. Tak dlho prosil trpaslíkov, aby mu Snehulienku dali, kým sa nad ním nezľutovali.
Kráľovičovi služobníci niesli truhlu s mŕtvou Snehulienkou dolu kopcom a jeden znich sa pritom potkol o peň stromu. Truhla sa im ihneď vyšmykla z rúk, veko odletelo a pri dopade na zem vyskočilo Snehulienke z hrdla otrávené jabĺčko. Snehulienka otvorila oči, potom sa nadvihla a spýtala sa: - Kde som? - Pri mne, - odpovedal kráľovič a rozpovedal Snehulienke, čo sa s ňou stalo. - Poď so mnou, - dodal nakoniec, - vezmem si ťa za ženu.
Snehulienka privolila a pobrala sa s kráľovičom na jeho zámok. Na svadbu pozvali mnohých hostí, zblízka i zďaleka. Nechýbali medzi nimi ani siedmi trpaslíci, ani zlá kráľovná. Keď kráľovná uvidela, ako je Snehulienka v svadobných šatách krásna, od zlosti a závisti celkom ošpatnela.
y
