y
O strašničke Berte
Do záhrady na čerešňu bohato, prebohato obsypanú čerešňami, nahrnuli sa vrabce z celého okolia na hostinu.
- Och, - vzdychá záhradník Matej. - Ak to ďalej takto pôjde, čoskoro nezostane na strome ani jedna čerešnička. - A húta, vyhutuje, čo urobiť, aby jeho celoročná práca nevyšla navnivoč. Hútal, hutal, až nakoniec vyhútal.
Postĺkal v kôlni dve latky, navliekol na ne zopár starých handričiek. A keďže v celom dome nenašiel starý klobúk, priložil na hlavu zopár chlpov kúdele, na kúdeľ bodkovanú šatku a - strašiačka bola hotová. Poľahky ju potom pripevnil na čerešňu.
Tak, a teraz, milé vrabce, dolu z čerešne, lebo strašiačka Berta je namiesto čerta, bu, bu, bu! A všetky vrabce a všetky škorce a všetky vrany a všetky drozdy, čo boli na okolí, bŕnk a fŕŕŕŕnk kade ľahšie! O chvíľu ich nebolo.
Strašiačka Berta si len tenkými rukami pokrúti, roztrhanými hábočkami potrasie a taká hrôza sa z nej šíri, že čo živé, všetko pred ňou uteká...
Vyšla si mačka Mrňa zapoľovať na vrabce k čerešni. Jedným očkom žmurkne na strom - a tu, mátoha vlasatá, neumytá strapatá! Hop tá, skok, kade ľahšie! Zaberá tak, že sa ani neobzrie.
Vidí pes Zahraj, že mačka Mrna vyšla poľovať na vrabce. Pomyslí si: - Trošku ju leňošku, popreháňam, i tak sme v hneve. Žmurkne očkom na čerešňu, a na čerešni mátoh vlasatá, neumytá, strapatá, bu, bu, bu. A Zahraj, skok! Až za tretím susedom sa obzrel, či za ním to strašidlo nebeží.
Za plctom na lúke sa pasie koník-Ohník. Vidí, čo sa stalo a myslí si: - Musím ja povedať záhradníkovi, aby sa o svoju dcéru lepšie staral, lebo sa všetky zvery pre ňu od strachu zdivejú.
Ide k záhradníkovi Matejovi a klope na dvere kopýtkom: klop, klop, klop! Záhradník Matej otvorí dvere a zamrmle: - Čo chceš? A koník: ihihí, mihihííí! - Ktože ti rozumie, - zabuchne záhradník dvere pred koníkom. - Choď si svojou cestou, ja mám inú robotu.
Odišiel teda koník od dverí a pobral sa do záhrady, rovno pod čerešňu. Prednými nohami sa zaprie do nej a ak trasie, tak trasie, až sa všetky konáre a všetky konáriky a všetky lístočky a všetky čerešničky rozkolembajú ani drobné zvončeky. A strašiačka Berta namiesto čerta bu, bu, bu!
No koník s nebojí ani trochu. Znova sa zaprie nohami o strom a znovu potrasie, ale oveľa silnejšie. A tu sa strom rozrtasie, halúzky pokývu, listy zaševelia, čerešničky zacengajú a strašiačka Berta bác! Dolu z čerešne ani kus polena. Koník-Ohník nelenivý, vyhodí si ju na chrbát a klopy-klop, beží s ňou k potoku a tam sa záhradou čľup! ju do vody.
Umyj sa, učeš sa, obriaď sa, aby z teba nebola mátoha vlasatá, neumytá, strapatá, ale pekné dievča. Strašiačka snažila sa vyplávať na breh, aby sa neutopila. Plávať, chudinka, nevedela. Len sa čľapotala a čľapotala vo vode, až sa celá vodou postriekala. A tak si umyla tvár, ruky, nohy, celé telo. A hľa, čo sa stalo. Z vody namiesto strašiačky vychádza pekné, čistučké dievčatko.
Lenže na brehu čaká na ňu rak s velikánskymi klepetami. Klepe tými klepetami, cvaká tými nožnicami a vraví: - Sem sa, sem. Ešte ja ťa ostrihám aj učešem!
Strašiačka Berta sa nestačila ani spamätať, už mala vlasy ostrihané a učesané na peknú ofinku a za ofinkou cestičku ani na rozkvitnutej lúke.
Záhradníkova žena Uršula čosi pri potoku začula. Vzala si vedrá, že pôjde po vodu a pozrie, čo sa to tam robí. A tu vidí dievčatko ani ružičku, krásne umyté, učesané a usmievavé ako slniečko.
- Pozri sa, Matej, volá na záhradníka. - Našla som vo vode dievčatko, vezmime si ho k sebe, bude nám dcérkou. - Akože sa voláš? - opytuje sa dievčatka. - Ja som strašiačka Berta, - vraví dievčatko. - Akáže strešiačka! Odteraz budeš záhradníkova Berta! A chytro sa poď prezliecť, lebo prechladneš!
Tak zostalo dievčatko u záhradníkov. Natrhalo do košíčka čerešní a záhradníkom vo všetkom pekne pomáhalo. Po strašiačke mu zostala len jedna, jediná chyba.
Nerado sa česalo a umývalo. Vždy bol pri tom plač a krik. No stačilo, keď záhradník pripomenul: - Či chceš byť zasa strašiačka Berta, aby vrabce, mačička, psík a všetky deti pred tebou strachom utekali? - Dievčatko vygúlilo velikánske oči, lebo si predstavilo všetkú tú hrôzu, ktorá z nej išla, keď bola strašiačkou a zaraz povedalo: - Nie, strašiť viac nechcem, radšej sa učešem a umyjem! A tak sa z mátohy hlasatej, neumytej, strapatej stalo sa dievčatko čisté ako vodička, krásne ako ružička a usmiate ako slniečko.
