Z tureckej vojny sa vracia Štefan Zápoľský a s ním veľký sprievod. Vracia sa víťazne, s bohatou korisťou a množstvom zajatcov.
Kněžna Hedvika Zápolská rozkvetla radostí. Oči jí hoří obdivem a láskou, když vidí muže, jak sesedá z koně a pospíchá k ní. Jak je krásný a mužný v rytířském odění! A jak je nevýslovně štědrý. Přinesl jí darem perly a diamanty, koberce a zlatem tkané látky.
A potom ukázal rukou na zajatcov, ako tam na nádvorí kľačia v pokore. Čaká ich tu osud otrokov. Dosiaľ oni prevliekali do svojej zeme zajatcov, teraz sa im samým ušiel ten istý osud.
Ľahostajným pohľadom preletí Hedviga Zápoľská po zajatcoch. No tu sa jej oko zastavína štíhlej postave, jedistej ženy z veľkého počtu. Aké jemné držanie, aká ušľachtilá tvár: „Ako sa voláš?“ spýtala sa kňažná. „Fatima,“ odpovedalo dievča s úklonom skrížilo ruky na hrudi. Hldké a jemné ruky, nezvyknuté na hrubú prácu.
„Tá dievčina sa mi páči,“ riekla Hedviga Zápoľská. „Má jemnosť v hlase i celom zjave.“ „Patrí tebe, paní moja,“ vystrel ruky Zápoľský. „Hneď od prvej chvíle som myslel na to, že bude súča na tvoju osobnú obsluhu. Je to dievčina z bohatého tureckého domu.“
Tak sa Fatima dostala hore do hradných komnát, kým ostatný zajatci vykonáli najťažšie práce. Vláčili na hrad vodu, opevňovali hradby, čistili hradné priestory, udržovali cestu, ktorú dlhá zima zakúvala do snehu a ľadu.
Napokon sa zima skončila a jar sa ohlásila zurčiacimi jarčekmi a voňavým povetrím. A tu sa jedného rána zjavilo na hrade turecké posolstvo. Viedol ho bohatý kupec Omar.
„Tvoja Jasnosť, udatný pán hradu Trenčína,“ klaňal sa Omar Zápoľskému. „Rád by som, s tvojím laskavým dovolením, získal naspät tureckých zajatcov výmenou za zajatcov kresťanských. Ak by si s tým súhlasil.“ Štefan Zápoľský mlčky prikývol. Celkom rád ich vymení. Svojich zachráni a tamtých sa zbaví. Ich vzdorných tvárí a nenávistných očí.
Potom znova predstúpi pred Zápoľského. „Rád by som vymenil všetkých zajatcov, jasný pane. Tú dievčinu, čo bola s nimi, Fatimu.“ „Fatimu som daroval svojej žene,“ odvetil Zápoľský. „Tú jedinú nevymením.“ „Lenže mne ide práve o ňu, Jasnosť. Fatima je totiž moja snúbenica.“ „Na mojom rozhodnutí sa nedá nič zmeniť,“ odpovedal chladne Zápoľský. „Odvážim ju zlatom, jasný pane. Zlatom, perlami a drahým kamením.“ „Zlata mám dosť, i perál a drahého kamenia,“ hodil rukou hradný pán. „Pridám ešte sto arabských koní.“ „Kone nepotrebujem.“
Nešťastný Omar padol na kolená: „Žiadaj, čo chceš, mocný pane, len mi, pre všetko na svete, vrať moju lásku!“ V zúfalstve si pritískal čelo na studenú zem. Štefan Zápoľský pohŕdavo zdvihol hlavu: „Azda si nemyslíš, Turek, že ma dojme tvoj žiaľ! Skôr vylúdiš vodu z neplodnej trenčianskej skaly než slzu z môjho oka!“ „Vodu z trenčianskej skaly?“ chytil sa toho Omar. „A keby som ju vylúdil? Keby predsa?“ Zápoľskému preletel po tvári pochybovačný úsmer: „Nuž keby predsa, potom ti Fatimu vrátim, Turek. Dávam ti na to slovo uhorského veľmoža.“
Pustili sa Omar a jeho druhovia do kopania studne. Sekali a rúbali, až zo skaly iskry odskakovali. Pracovali vo dne aj v noci. Jedni sekali skalu, druhí kalili a brúsili čakany a rubne. Pršiel už celý rok, a po vode ani pamaitky. Prešiel aj druhý rok, voda sa ešte neukazovala. Polovica Omarových druhov už zahynula od strašnej roboty.
V treťom roku padali od námahy všetci tureckí kopáči, ostal iba Omar. On jediný to vydržal. Láska mu dodávala nádej i silu. Už sa tretí rok chýli ku koncu. Zoslabnutý, ale ešte stále nezlomený Omar sa znova a znova spúšťal do studne.
Keď ho jedného dňa vytiahli z hĺbky na denné svetlo, vyhŕkol z posledných síl: „Voda! Prekopal som sa k vode! Dobrá správa rozradostnila všetkých na hrade, ale najväčšmi predsa len Štefana Zápoľského. Veď o koľko mocnejší a nedobytnejší bude teraz jeho hrad!
Studňa naozaj ožila vodou, chutnou a zdravou. Čím viac ju z nej ťahali, tým viac jej v studni pribúdalo.
Zápoľský dodržal sľub, ktorý dal Omarovi, a Fatimu prepustil. Šťastný pár sa zakrátko vydal naspäť do rodnej tureckej zeme.
Odvtedy prešli dlhé stáročia. Trenčiansky hrad stojí aj dnes v plnej sile a kráse, patrí k najutešenejším skvostom našej vlasti. Neupadla však do zabudnutia ani povest o vejrnej láske, ktorá dodala človeku toľko sily, že vládal uskutočniť obrovské dielo. Studňu Trenčianskeho hradu nazývajú od tých čias Studňou lásky.
Zhromáždili zajatcov na nádvorí. Omar chodí pomedzi nich, zhovára sa s nimi, čosi sa ich vypytuje.