y
Soľ nad zlato
Jeden kráľ mal tri dcéry. Veľmi ich ľúbil. Keď už zostarol, často myslel na to, ktorá z nich by mala byť po jeho smrti kráľovnou. Rozhodol sa, že dá korunovať tú, ktorá ho má najradšej. Keď sa ich opýtal, najstaršia povedala, že ho ľúbi viac ako zlato. Prostredná povedala, že ho ľúbi väčšmi ako svoj zelený vienek. Nato sa kráľ opýtal i najmladšej, ktorú volali Maruška. Tá mu odpovedala, že ho má rada ako soľ a milo pozrela na otca.
Kráľ sa veľmi rozhneval, že ho najmladšia dcéra ľúbi ako soľ, takú všednú vec, ktorú každý má. I staršie sestry sa pohoršili nad tým a okríkli Marušku. Kráľ vo svojej zlosti Marušku vyhnal. Kázal jej vrátiť sa až vtedy, keď prídu také časy, že bude ľuďom soľ vzácnejšia ako zlato. Potom, že môže byť kráľovnou. Myslel si, že to sa nikdy nestane.
Maruška sa pobrala z hradu, šla cez hory, doly, až prišla do tmavého lesa. Tu – kde sa vzala, tam sa vzala – stretne starú babku, múdru vešticu. Pekne ju pozdravila a rozpovedala jej všetko. Starká vzala Marušku za ruku a zaviedla ju do svojej lesnej chyže.
Maruška bola dievka robotná a pokorná. Ochotne slúžila a pracovala u stareny, ktorá ju naučila i priasť a plátno tkať.
Medzitým, čo Maruška u veštice slúžila, žili jej staršie sestry v samých zábavkách. Najstaršia dcéra sa po celé dni do drahých šiat obliekala a zlatom riasila...
...stredná si len v zábavkách hľadala pobavenie. Jedna hostina sa konala za druhou. Kráľ často myslel na svoju Marušku, ako ho ona vždy ľúbila a ako sa o neho starala. Ju by bol najradšej kráľovnou videl. No keď si spomenul, že ho mala rada iba ako soľ, vždy sa na ňu znova rozhneval.
Raz mala byť na hrade veľká hostina. Tu pribehol preľaknutý kuchár a hlásil, že nemá soli, lebo sa mu všetka rozmokla. Musel variť jedlá bez soli. Hosťom neslané jedlá nechutili, ba sám kráľ od nich i s dcérami ochorel. - Teraz len poznal kráľ, aký vzácny dar je soľ, ktorú on za nič nemal. Veľmi ľutoval, že Maruške ublížil.
Múdra veštica o tom všetkom dobre vedela, preto istý deň Maruške povedala, že je čas, aby sa vrátila domov ku svojmu otcovi. Rozpovedala jej, že už sa u jej otca stala soľ vzácnejšia než zlato a drahé kamene. Za statočnú službu dostala Maruška od stareny plnú kapsu soli a čarovný prútik. Starena ju vyprevádzala slovami: „Tu máš, hľa, prútik. Keď popoludní prvý raz vietor zafúka, daj sa po vetre, chod cez tri doliny, cez tri hory a potom sa zastav a šibni prútikom zem. Kde šibneš, tam sa zem otvorí a ty choď dnu! Čo tam nájdeš, to je všetko tvoje veno.“
keď prišla k hradu, nepoznali ju, lebo mala jednoduché šaty a hlavu zavinutú do obrúska. Nechceli ju ani pustiť. Ale Maruška veľmi prosila, aby ju pustili, lebo nesie vzácny dar kráľovi, vzácnejší než zlato a striebro, ktorý ho iste vylieči. Král rozkázal, aby ju k nemu pustili.
Keď k nemu prišla, kráľ ju nepoznal. Maruška prosila, aby jej doniesli chlieb. Chlieb doniesli, ale nemali k nemu soli. Maruška odkrojila kus chleba, siahla do kapsy, posolila ho a podala kráľovi. Kráľ sa veľmi zaradoval a kázal jej, aby si priala, čokoľvek chce za odmenu.
„Nič nežiadam, tatuško, len ma radi majte ako tú soľ!“ odpovedala Maruška a odkryla si hlavu. Tu kráľ div neomdlel, keď videl svoju dcéru. Prosil Marušku, aby mu odpustila, ale ona ho len hladkala a zlé nespomínala. Roznieslo sa po celom hrade i po celej krajine, že sa kráľova najmladšia dcéra vrátila a priniesla so sebou soľ. Kráľ vyzdravel a ustanovil Marušku za kráľovnú, čo aj všetok ľud schvaľoval.
Marušku vyhlásili pod vysokým nebem za kráľovnú. Pri veľkej slávnosti zrazu Maruška cítila, ako jej tvár ovieva teplý vánok. Dul od poludnia, Maruška sa rozpamätala, čo jej povedala starena.
Zverila sa s tým otcovi, vzala prútik a vybrala sa hneď na cestu. Šla po vetre, ako jej starká kázala...
…a keď prešla tri doliny a tri vrchy, zastala a prútikom šibla zem. Ako šibla, zem sa rozostúpila a Maruška vošla do obrovskej palety, v ktorej bolo plno krásnych vecí. Všetko bolo zo soli. Z chodieb vybiehali maličkí piadimužíci a vítali Marušku ako svoju paniu, Maruška si vzala jednu ružu, ktorá bola zo soli a piadimužíkom sa krásne poďakovala.
Keď sa vrátila domov, ukázala otcovi ružu a všetko mu rozpovedala. Tu otec videl, že starká obdarovala Marušku bohatším venom, ako by jej on sám mohol dať. Maruška zostala vždy taká skromná a dobrá, ako bývala, a do smrti na starenku nezabudla.
