y
O chytrom Matejovi
Žil istý človek a volal sa Matej. Mal iba starú chalúpku, kúsok políčka a malú kozičku.
Raz si pomyslel: „Na poli sa už robota skončila, zemiaky mám v pivnici, dobre sa bude pozrieť k bohatému Jurovi, ako sa mu vodí.“ Kozičku zavrel do chlievika a šiel.
Neďaleko Jurovho majetku stretol sa s jeho synčekom. „No, čo robí tvoj otec, Jožinko?“ opýtal sa ho. „Tatíčko práve chcel obedovať. Ale keď vás zazrel za záhradou, nahneval sa a prestal jesť,“ odpovedal pravdovravný chlapec. „A prečo sa tvoj otec nahneval ?“ vypytoval sa ho Matej. „Nuž tato vravel: Hladný Matej zase ide k nám. Všetko nám poje. A mama chytro všetko jedlo zo stola schovala.“
„Toto je divné,“ zamračil sa Matej. „A kdeže to jedlo mama poschovávala?“ pýtal sa Jožinka, „to nevieš ?“ — „Viem, strýčko,“ vystatuje sa chlapec. „Pečenú hus dala na kachle, údené stehno dala na sporák a klobásy s kapustou schovala do trúby.“
„A to bolo všetko ?“ usmial sa Matej. „Oj nie, strýčko, nebolo. Potom mama ešte skryla buchty do skrinky na nádoby a dva džbánky piva dala pod lavicu za stôl,“ ochotne vysvetľoval Jožinko. „Ale si ty súci chlapec,“ pochválil ho Matej. „Len vrav vždy pravdu, s pravdou najďalej dôjdeš,“ povedal a dal mu strieborný dvadsiatnik.
Potom už išiel Matej rovno k Jurovi. „Dobrého zdravia vám, milí susedia,“ veselo ich pozdravil. „A, pekne si ťa vítame, Matej,“ pretvaroval sa starý Juro. „Ach, ach, akí vzácni hostia,“ prekvapene sa pretvarovala i Jurova žena. „A čože si nám priniesol, môj milý kmotre ?“ vyzvedala sa. „Ale nič, len tak, mám tu robotu, nuž reku pozriem sa, ako sa vám vodí,“ dobrácky odvetil Matej.
„Škoda, preškoda, milý Matej, že si k nám neprišiel skôr. Bol by si si s nami zaobedoval. Ale takto — dnes nám nič nezostalo, čím by sme ťa mohli pohostiť,“ zacigánil starý Juro. „MiIý sused, ver, nemohol som prísť prv. Na ceste prihodila sa mi divná vec,“ zachmúril sa Matej. No Juro bol veľmi zvedavý, nuž pozval Mateja ďalej. „Len si u nás sadni a rozprávaj, čo sa ti prihodilo.“
Matej si sadol rovno k stolu, zamyslel sa a potom spustil: „Tak vám idem, idem a teším sa, ako si s vami poklebetím, a tu naraz do cesty sa mi postavil divný had.“ — „Í, nevrav, a čo si spravil ?“ vyzvedá sa prekvapený Juro. „Nuž čo, zabil som ho,“ spokojne odpovedá Matej. „A aký bol ten had?“ vypytuje sa i nedočkavá gazdiná. „Ako som povedal, bol vám to veľmi divný had,“ usmial sa Matej.
„Hlavu mal vám takú veľkú ako údené stehno, čo máte na sporáku. Tlstý bol ako pečená hus, čo máte na kachliach. Mäso mal také bielučké ako vaše voňavé buchty, ktoré máte v skrinke na nádoby. Dlhý bol ako klobásy, čo ležia na kapuste v trúbe. No a krvi vám mal toľko, koľko je piva vo vašich džbánoch pod lavicou.“
Juro so ženou skoro zdreveneli. Takto im Juro prešiel cez rozum. Čo mali robiť? Lož má krátke nohy, ďaleko neujde. Juro sa za svoje lakomstvo zahanbil a žena musela priniesť schované jedlo i nápoj na stôl. Až potom chytrého Mateja pohostili, ako sa patrí.
