y
O dvanástich mesiačikoch
Bola jedna matka a mala dve dcéry. Vlastnú Holenu veľmi milovala, ale nevlastnú Marušku nemohla ani vidieť, pretože bola krajšia ako jej Holena.
Maruška nevedela, prečo sa na ňu matka tak hnevá; nepoznala svoju krásu. Musela robiť všetku prácu. Upratovala, varila, prala, šila, priadla, o kravu sa starala a Holena sa len parádila. Ale Maruška pracovala rada a trpezlivo znášala nadávky matky a sestry.
Boli na ňu zo dňa na dňa horšie, pretože Maruška bola stále krajšia a Holena škaredšia. Matka si povedala: \"Keď prídu chlapci na pytačky, zamilujú si Marušku.\" Od tej chvíle obe Marušku bili, morili ju hladom a vymýšľali, ako by sa jej zbavili.
Jedného dňa v januári jej Holena rozkázala: \"Dones mi z lesa kyticu fialiek!\" \"Kto to kedy počul, milá sestra, aby pod snehom rástli fialky?\" Povedala úbohá Maruška. \"Nepočula si, čo som ti prikázala? Choď! Ak fialky nedonesieš, zabijem ťa! \"Macocha vystrčila Marušku von a dvere za ňou pevne zavrela.
Maruška išla plačúc. Dlho blúdila vysokým snehom, mala hlad a triasla sa od zimy. Zrazu zbadá nejaké svetlo. Ide za žiarou a príde na vrch hory k veľkému ohňu. Okolo ohňa mlčky sedí na kameňoch dvanásť mužov-mesiačikov. Traja sú bielovlasý, traja mladší, traja ešte mladší a tí traja najmladší sú najkrajší.
Január s bielymi vlasmi a fúzmi sedel najvyššie a v ruke držal kyjak. Maruška poprosila: \"Dobrí ľudia nechajte ma trochu sa ohriať.\" Január prikývol a spýtal sa jej, čo tu hľadá. Povedala. \"Ja viem, že teraz fialky nerastú, ale Holena s macochou ma zabijú, keď ich nedonesiem. Pekne vás prosím, povedzte mi, kde ich nájdem?\"
Január sa zdvihol, podišiel k mesiacu marec a odovzdal mu kyjak. Marec zasadol na najvyššie miesto a kyjakom mávol nad ohňom. Ihneď vysoko vzplanul a sneh sa roztopil, stromy pučali, tráva sa zelenala a pod krovím rozkvitali fialky.
\"Rýchlo trhaj!\" Prikázal marec. Maruška natrhala veľkú kyticu fialiek, pekne mesiačikom poďakovala a ponáhľala sa domov.
Divila sa Holena, čudovala sa macocha; fialky voňali po celej chalupe. \"Kde si ich natrhala?\" Vzdorovito sa pýtala Holena. \"Vysoko v lese; pod krovím je ich dosť. \"Holena si dala fialky za pás, privoniavala k nim, matke dala privoňať, ale sestre nepovedala: Privoňaj si!
Druhý deň si Holena voľkala pri peci a Maruške prikázala, aby jej doniesla z lesa jahody. A pohrozila jej: \"Ak neprinesieš, zabijem ťa!\" Macocha zas Marušku vystrčila a dvere za ňou pevne zavrela.
Maruška šla do zasneženého lesa plačúc. Dlho blúdila, moril ju hlad a triasla sa zimou. Zas uvidela svetlo a s radosťou sa k nemu pustila. Poprosila mesiačikov, aby jej dovolili trochu sa ohriať. Január prikývol a spýtal sa jej, prečo zase prišla. Povedala a poprosila: \"Povedzte mi, kde nájdem jahody?\"
Január sa zdvihol a podišiel k mesiacu, ktorý mu sedel naproti, a dal mu kyjak. Mesiac jún zasadol nahor. Ako mávol kyjakom, oheň vysoko vyšľahol, sneh sa roztopil a krajina sa zazelenala. Biele hviezdičky pod bukmi sa očividne menili na jahody, ktoré okamžite zreli.
Jún rozkázal: \"Rýchlo zbieraj!\" Maruška nazbierala jahôd plnú zásterku, pekne poďakovala a ponáhľala sa domov. Čudovala sa Holena aj macocha, najedli sa jahôd dosýta, ale Maruške nepovedali: \"Vezmi si jednu!\"
Na tretí deň vyhnala Holena Marušku do lesa pre červené jablká. Maruška plačúc ponáhľala sa priamo na vrch hory k mesiačikom. Poprosila ich, aby sa mohla ohriať a smutne povedala, že musí doniesť červené jablká. \"Pekne vás prosím, povedzte mi, kde ich mám hľadať.\"
Január sa zdvihol a podišiel k jednému zo starších mesiačikov a dal mu kyjak. Mesiac september si sadol na najvyšší kameň. Ako mávol kyjakom, oheň zahorel do červena, sneh sa strácal a chladný vetrík roznášal lístie stromov. Vysoko na jabloni sa červenali jablká.
\"Zatras jabloňou, Maruška!\" Rozkázal mesiac september. Maruška zatriasla; spadlo jedno jablko. Zatriasla druhýkrát, spadlo druhé. \"Rýchlo sa ponáhľaj domov!\" Maruška hneď poslúchla. Zobrala spadnuté dve jablká, pekne poďakovala a odišla.
\"Prečo si ich nedoniesli viac? Alebo si ich zjedla cestou? \"Osopila sa na ňu Holena. \"Milá sestra, nezjedla som ani jedno. Dovolili mi dvakrát zatriasť. Zakaždým spadlo jedno jablko. Potom mi prikázali, aby som išla domov.\"
Holena kliala a chcela Marušku biť. Maruška plakala a utiekla do kuchyne. Maškrtná Holena začala jesť jablko. Zdalo sa jej, že takú dobrotu jakživ neokúsila. Aj macoche zachutilo. Zjedli obe a jabĺk sa im ešte zachcelo.
\"Daj mi mama, kožúšok, pôjdem do lesa sama. Strasiem všetky jablká, nech si na mňa kričia koľko chcú. \"Márne jej matka dohovárala. Holena vzala kožúšok, na hlavu šatku a išla. Matka stála na prahu a dívala sa za Holenou.
Vo vysokom snehu nebolo jedinej stopy. Holena blúdila, ale maškrtný jazyk ju poháňal ďalej a ďalej. Uvidela svetlo a pustila sa k nemu. Nepýtala sa mesiačikov, či sa smie ohriať. Ani na nich neprehovorila; pristúpila k ohňu a ohrievala si ruky.
\"Čo tu hľadáš?\" Mrzuto sa jej spýtal január. \"Nepotrebuješ to vedieť, ty starý blázon!\" Odsekla Holena. Január zvraštil čelo a mávol kyjakom. V okamžite sa nebo zachmúrilo, začal sa sypať sneh a fúkať ľadový vietor. Holena nevidí na krok, blúdi a padá a sneh sa sype ustavične a duje ľadový vietor.
Matka čaká, vyzerá od dverí - Holena neprichádza. \"Jablká jej tak zachutili, že sa jej od nich nechce, či čo? Musím sa pozrieť, kde je! \"Vzala kožúšok, na hlavu šatku a pustila sa za Holenou. Volala ale nikto sa jej neozýval. Dlho blúdila; sneh sa sypal a ľadový vietor dul lesom.
Maruška navarila obed. - Holena ani macocha neprichádzali. Zasadla k praslici; vretienko už má plné a v izba sa zotmelo. Pozerá cez okienko. Nebo sa trbliece, v krajine akoby svietilo a človeka nevidieť. Ráno čaká s raňajkami, čaká s obedom, ale nedočká sa ani Holeny ani macochy. Obe v lese zamrzli.
Dobrej Maruške zostala chalupa, aj kravička, aj kúsok poľa. Našiel sa aj hospodár, a tak si nažívali v pokoji.
