Okamžite prikázala Dora otcovi, aby jej zaobstaral rúcho a šperk, aký žiadne dievča v meste nemá. Aj keby ho mal hľadať až na konci sveta, do zajtrajšieho rána ho chce mať. Čo si mal otec počať? Bál sa Dorinho hnevu a ešte viac svojej ženy. Nezostávalo mu teda, než sa vypraviť na cestu.
Ale ako vyšiel z domu, zastavil sa v kuchyni, kde jeho Popoluška umývala podlahu. \"A čo mám tebe, moje dievčatko priniesť?\" Spýtal sa jej so srdcom plným súcitu. Popoluška sa naň usmiala a odvetila: \"Ach, otecko, pre mňa sa netrápte. Nič iné nežiadam, než čo vás po tvári udrie, až pôjdete lesom. \"Otec sa začudoval tej skromnej žiadosti, ale neprehováral ju; chcel urobiť, ako žiadala.
Keď kúpil Dore rúcho a šperk, ktorý ho stál pol majetku, vracal sa domov lesom. Zahĺbený do neveselých myšlienok, neobzeral sa vpravo ani vľavo - až tú náhle vrazil do lieskového kríka. Hneď si spomenul, o čo ho vlastná dcérka prosila, i odtrhol vetvičku s dvoma orieškami a už sa veselšie ponáhľal domov.
Dora si obliekla nádherné rúcho, ozdobila sa šperkom a Popoluška jej musela učesať vlasy. Keď sa potom obzerala v zrkadle, sama sebe sa páčila, ako sa ešte len bude páčiť princovi, až ju uvidí. Popoluška by sa tiež rada pozrela na ples, aspoň oknom do zámku nazrela, pretože nikdy nebola ďalej z domu ako u kupca cez ulicu.
I zverila sa so želaním macoche, ale tá ju pri svojej zlobe kruto odbila. \"Ty popoluška jedna, snáď by si nechcela, aby si pre teba prišiel princ a vzal ťa do tanca ako našu Doru ?!\" Zakázať to Popoluške ale nemohla - veď princ pozýval výslovne všetky dievčatá - ale zariadila to inak. Doniesla hlbokú misu a v nej bolo dokopy vysypané proso a popol. \"Tu máš prácu,\" povedala. \"Rozdeľ proso a popol na dve polovice! Až s tým budeš hotová, môžeš prísť na ples za nami. \"Myslela si, že ani do božieho rána Popoluška tú prácu nevykoná.
Ale Popoluška mala neuveriteľných pomocníkov. Do izby vleteli holúbkovia, ktorí sa jej za všetko dobré mohli konečne odmeniť, a tí sa pustili do práce. Pracovali tak usilovne, že slnko ešte nezapadlo a popol bol od prosa oddelený. Popoluška za pomoc holúbkom poďakovala a ponáhľala sa k studni, aby sa celá umyla.
Ako sa však do studne nahla, vtom jej zo živôtika vypadla vetvička s orieškami a žblnk do hlbokej vody. \"Ach, moja milá halúzka, ako že ťa teraz dostanem!\" Volala žalostne do studne. Ako tak plače a volá za strateným darčekom, vylieza zo studne žaba. \"Neplač, Popoluška, nesiem ti tvoje oriešky,\" hovorí ľudským hlasom. \"Rozlúskni ich, a čo v nich nájdeš, je tvoje. Len jedno si pamätaj: nepouži to dlhšie ako do polnoci, čokoľvek nádherného by si mala na sebe, okamžite to zmizne. Teraz sa však ponáhľaj, lebo ples na zámku sa už začal. \"To povedala a skočila späť do studne.
Popoluška zabehla do svojej komôrky a tam rozlúskla prvý oriešok. Keď sa do neho pozrela, od radosti sa tak zľakla, že ho div nepustila z rúk. Ležali v ňom strieborné šaty a črievičky. \"Ach, aké je to krásne!\" Zvolala. Len či sa dokážem do tej nádhery obliecť? \"Ale už tu boli holúbkovia, tri ju chystali, tri stužky prinášali. Popoluška bola v tej chvíli, akoby ju striebrom poliali. Pekne, krásne holúbkom poďakovala, oni ju cez prah vyprevadili a zase na strechu vzlietli.
Ako do zámku vošla, všetci po nej oči obracali a jeden sa pýtal druhého: \"Čo je to za krásnu dievčinu?\" Ale nikto ju nepoznal, ani otec, ani macocha, ani sestra ju nespoznali. A princ, ktorý sa chystal práve tancovať s Dorou, odstúpil od nej a obrátil sa k novo prichádzajúcej. Tak mu svojou krásou učarovala.
Celý večer tancoval len s ňou, na inú sa nepozrel. Videl len jej krásu a načúval len jej slovám. Na všetko mu tak rozumne, tak vtipne odpovedala, ako by sa tomu učila na vysokých školách. Už bolo veľa hodín, už len málo chýbalo do polnoci, keď si Popoluška spomenula, že musí ísť domov. Akokoľvek nerada, vyšmykla sa princovi a bola preč.
Márne ju princ hľadal, ani v paláci, ani v záhrade jej nebolo. Zovrela ho bolestná túžba a on si zaumienil, že si žiadnu za ženu nevezme než svoju krásnu tanečnicu. Zaiste príde zajtra zas, a to ju už nepustí, keby mal o všetky poklady sveta prísť.
Keď pribehla Popoluška domov, už nemala tie krásne šaty na sebe. Presne o polnoci sa rozplynuli a Popoluške zostala len plátená zástera, obyčajné šaty a dreváky. Poponáhľala sa, aby všetko bolo prichystané, až sa otec, macocha a Dora vrátia. Vrátili sa a nehovorili o inom ako o krásnej princeznej v strieborných šatách, že sa princ do nej zamiloval, ale ona že mu utiekla. Že princ nevie, ako by sa s ňou stretol, že preto dnes večer zorganizuje ples znova. - Popoluške sa tie slová celý deň hlavou preháňali.
Večer, keď Doru zase na ples obliekala, pekne poprosila: \"Ach, aspoň dnes ma vezmite so sebou.\" \"To ťa nesmie ani napadnúť!\" Odbila ju Dora. \"Ty sa nehodíš do takejto spoločnosti, kam vznešené princezné chodia.\" - Pritom ale tajne dúfala, že princezná tentoraz nepríde, a že princ bude tancovať celý večer len s ňou.
Tentoraz dala macocha Popoluške namiesto prosa preberať z popola mak. \"Holubičky moje, sestričky, či mi zase pomôžete?\" Zvolala Popoluška. Šesť holubičiek hneď zo strechy zlietlo, tri mak z popola vyberali, tri ju chystali. V tom druhom oriešku boli šaty zlaté, a ako ich Popoluška na seba obliekla, ako by samo slnko do izby vstúpilo, tak celá žiarila. Nemeškala dlhšie a ponáhľala sa na zámok.
Princ len na ňu čakal. Spoznal ju hneď medzi tisíckami, poklonil sa jej, vzal do tanca a ten večer už ju nepustil. Bál sa, aby mu ako vtáčik neuletela, aby sa ako vlna do vody neprepadla. A tu pri tanci ju prosil, aby mu konečne povedala, kto je. Ale na všetky vrúcne prosby nedostal odpoveď.
Popoluške sa tiež v princovej spoločnosti páčilo a potajomky sa tešila, že do polnoci zostáva ešte veľa času. Netušila úbohá, že princ dal všetky hodiny v zámku späť posunúť, aby sa mohol na svoju tanečnicu dlhšie dívať.
Ale na jedny hodiny sa zabudlo, a tie práve na veži začali udierať polnoc. Popoluške sa srdce zatajilo úzkosťou, keď pomyslela, že jej krásne, zlaté šaty z nej spadnú a ona tu bude stáť s princom v plátenej, od popola špinavej sukni ako tá najposlednejšie deva.
Vytrhla sa mu, ako najšikovnejšie mohla, a utekala odtiaľ. Všetci v sále onemeli údivom, aj muzikanti prestali hrať - tým jasnejšie však zaznievalo z veže neúprosných dvanásť úderov, ktoré ohlasovali polnoc.
Ledva mala Popoluška čas vybehnúť na schody. Zrazu cíti, že jej nohy na zemi viaznu. Princ sa už po nej zháňal, a v tom mu Popoluška uskočila za stĺp. Práve dotĺkla polnoc. Zlaté šaty zmizli. Ale Popoluškina črievička, ktorá zlou mocou na schode uviazla, ďalej sa zlatom trblietala, takže princovi hneď padla do oka. Ako teraz velebil svoj nápad, že dal schody natrieť živicou; aspoň mu to jediné po krásnej tanečnici zostalo.
Poponáhľal sa s tou topánočkou k bráne a pýtal sa strážnikov, či tadiaľ nevideli utekať dievča v zlatých šatách s jednou črievičkou. Povedali mu, že nevideli; že okrem nejakej slúžky od špinavej od popola neprešla tadiaľ živá duša.
Zarmútený sa princ vrátil k svojmu otcovi, jasnému kráľovi, zdvihol črievičku a zvolal: \"Žiadna iná sa nestane mojou ženou len tá, ktorá túto črievičku stratila. Preto mi dovoľ, otče, aby som si k tejto črievičke našiel aj svoju nevestu. \"Otec mu to nevedel odoprieť, a tak sa vydal princ na cesty.
Prešiel s topánočkou celú svoju ríšu. Každá mladá dievčina tú malú črievičku na nohu skúšala, avšak žiadna ju neobula. Mohli si každá obväzovať nohy, až im slzy po tvári tiekli, všetko bolo márne. Črievičku na nohu nedostali. Princ už ani nedúfal, že svoju vyvolenú niekedy nájde, ba zdalo sa mu, že sa do zeme prepadla.
Konečne sa zastavil aj pred domom kupca, kde ho už macocha s Dorou dychtivo očakávali. Hneď ho pozývali ďalej, švitorili a poskakovali, lebo si zmysleli, že princa z domu pustia len ako ženícha.
Ale smola! O celý palec a pol päty bolo toho na Dorinej nohe viac, než bolo potrebné. Ale to je predsa vec nemožná, aby sa do črievičky nedostala! Aj keby ten palec a päta museli preč. A tak aj urobili.
Keď princ uvidel, že má Dora črievičku na nohe, myslel, že to snáď predsa je ona, hoci sa podobou nijako s jeho krásnou tanečnicou nezhodovali. Ale dal svoje slovo a to sa už naspäť vziať nedá. Veď predsa Dora jeho črievičku obula. To však nevedel, že si kvôli tomu dala palec odseknúť a pätu odrieť.
Vysadil teda Doru pred seba na koňa, rozlúčil sa s rodičmi a odišiel.
Netrvalo ale dlho a princ bol späť. Črievička totiž podarenú nevestu tak tlačila, že bolesťou omdlela, a vtedy vyšiel podvod najavo. \"Inú dcéru nemáte?\" Pýtal sa princ nahnevaný, že ho chceli oklamať. \"Nemáme než tú,\" odvetila macocha. Vtedy otec nabral odvahu a zaviedol princa na dvor.
\"Tu pod korytom leží moja vlastné dcéra, a priznám sa, môjmu srdcu najdrahšia. Macocha jej povedala, aby sa pred vami skryla. Obávam sa však, že vám nebude príjemné pozerať na jej upracované ruky a odev od popola. \"Každá má právo vyskúšať moju črievičku,\" odvetil princ a zavolal Popolušku von.
Tú hľa, div divúcí! - popoluška vkĺzla do črievičky, ako keby jej ju na nohu uliali. \"Konečne som ťa našiel!\" Zvolal princ a hneď prosil, aby sa stala jeho ženou. Popoluške sa tiež princ páčil, otec im teda požehnal a boli svoji.
Potom Popoluška s princom a s otcom odišli na zámok a tiež holubičky leteli s nimi, pretože mali Popolušku veľmi rady.
V prázdnom dome zostala zlá macocha a Dora. - Bez lásky a bez radosti.
Koniec
y
