y
Zlatý vrch
V jednej kráľovskej záhrade pracoval Libor, mladý pomocník. Popoludní odpočíval pri rybníčku a tu mu zrazu zašumelo nad hlavou a hneď nato sa ozvalo žblnknutie do vody. Potichu rozhrnul krovie a uvidel v rybníku tri dievčiny, dve boli krásne, tretia bola prekrásna. Vykúpali sa, obliekli biele šaty a keď si prehodili závoje cez hlavy, premenili sa na labute a odleteli.
Druhý deň sa Libor schoval do krovia pri rybníčku a čakal na labute. Prileteli, premenili sa na dievčiny a šli sa kúpať. Libor vzal tej najkrajšej závoj. Dve odleteli preč, ona však nemohla, chodila po brehu a nariekala. „Ja mám tvoj závoj,“ riekol Libor, „ale nedám ti ho, pretože chcem, aby si zostala so mnou.“ Čakanka, tak sa dievčina menoval, povedala, že zostane.
Libor ju zaviedol k svojej mamičke a ponáhľal sa opäť do práce. V pokoji zveril matke závoj, ktorý vzal Čakanke a prikázal jej, aby ho nikomu nedávala. Len čo Libor odišiel, požičala ho na chvíľu Čakanke, aby vraj videla, ako jej pristane. Čakanka otvorila okno a povedala: „Nech si Libor pre mňa príde na Zlatý vrch, keď ma chce za ženu.“ Potom si prehodila závoj cez hlavu a premeniac sa v labuť odletela oknom.
Libor šiel Čakanku hľadať. V hlbokom lese našiel chalúpku a v nej starého hájnika. Hájnik mu dal najesť a napiť a keď sa ho Libor pýtal na Zlatý vrch, otvoril okno a zapískal. Priletelo sto vrán, ale o Zlatom vrchu nevedeli. Až u tretieho brata hájnika to jedna stará krívajúca vrana vedela a Libora preniesla cez more na vysokánsku horu. „Ďalej s tebou nepoletím, nechcem, aby mi čarodejnica zlomila nohu,“ povedala a odletela.
Libor sedel na neznámej hore sám a sám. Naraz začul hrozný krik, dvaja obri sa bili o čarovné sedlo. Kto si na toto sedlo sadol, zanieslo ho tam, kde si prial byť. Libor povedal obrom, že ich rozsúdi. Pristúpil teda k sedlu, náhle si na neho sadol a vykríkol: „Nech som na Zlatom vrchu!“ A v tej chvíli zmizol obrom z očí.
Ocitol sa pred zlatým zámkom, sedlo odkotúľal dolu a zaklopal na bránu. Zo zámku vyšla čarodejnica. Keď povedal, že si ide pre svoju nevestu Čakanku, odpovedala: „Len nie tak rýchlo, mladý pane! Tak ľahko ju nedostaneš!“ Nechala ho v krásnej komnate. Za chvíľu prišla Čakanka. Radostne sa privítali a Čakanka mu povedala: „Pomôžem ti vo všetkom, čo ti matka prikáže.“
Ráno dala čarodejnica Liborovi drevenú sekeru a pílu, zaviedla ho do lesa a prikázala: „Do večera vyrúbeš celý les a drevo pekne poukladáš!“ Libor vzal sekeru, zaťal s ňou do stromu a sekera sa hneď zlomila, s pílou sa stalo to isté. Nechal teda všetko tak, ľahol si do mechu a myslel na Čakanku. Prišla za ním s obedom a zatiaľ čo on jedol, otočila prsteňom na ruke a rozkázala, čo sa má stať. I stalo sa. Keď to večer čarodejnica videl, celá sčervenela od zlosti.
Druhý deň dala Liborovi dve vedrá, zaviedla ho k veľkému rybníku a prikázala: „Do večera preleješ vodu z rybníka na kopec!“ Libor si sadol a očakával poludnie. Prišla Čakanka s obedom, opäť otočila prsteňom, voda z rybníka sa stratila a zatopila kopec. Čarodejnica mohla iba škrípať zubami, že Libor zasa vyhral.
Tretí deň ho zaviedla na zelenú lúku. Zapískala a na lúku sa vyrútilo tristo zajacov. „Tie zajace budeš pásť, avšak beda, ak sa ti niektorý stratí!“ Ako náhle sa obrátila, po zajacoch nezostala ani stopa. Na poludnie Čakanka otočila prsteňom a zajace boli opäť na lúke. „Zajtra si teda môžeš vziať Čakanku domov,“ zlostne povedala čarodejnica Liborovi.
Večer sa ozvalo za Liborovým oknom: „Hrkú, hrkú,“ otvoril okno a holubička, Čakanka, si mu sadla na rameno. „Zajtra musíš ukázať na tú dievčinu, ktorá na teba mrkne pravým okom. To budem ja.“ Ráno zaviedla čarodejnica Libora do prekrásnej komnaty, v ktorej dlaždice boli zo zlata a striebra, strop bol plný diamantových hviezd. V komnate boli tri stovky dievčin v striebrom pretkávaných šatách. „Táto je moja,“ ukázal Libor na poslednú, ktorá na neho zažmurkala.
Ale s Čakankou mohol odísť až nasledujúci deň. O polnoci prišla labuť, Čakanka. „Musíme utiecť, matka ťa chce ráno usmrtiť.“ Prehodila svoj závoj i cez Liborovu hlavu a už dve labute leteli spolu. Pod Zlatým vrchom ležali dvoje dvanásťmíľové topánky a skrinka s klenotmi. Obuli si topánky, ale baba čarodejnica bežala za nimi v dvadsaťštyrimíľových topánkach.
Slnko vychádzalo a Čakanka povedala: „Obráť sa, Libor, či za nami niekto ide?“ „Vidím niečo čierne.“ „To je moja matka,“ povedala Čakanka, otočila prsteňom a v tom okamihu sa Libor zmenil na ker a ona v ružu. Za chvíľu sa okolo prehnala baba čarodejnica, ale nevšimla si ani krík, ani ružu na ňom.
Utekali ďalej, ale baba už bola opäť blízko. „Obráť sa, Libor, kto je za nami?“ „Nevidím nič, počujem len šumenie,“ hovorí Libor. „To je moja matka“, povedala Čakanka, otočila prsteňom a Libor sa premenil v kostolík a ona v kazateľňu. Baba čarodejnica ich zasa nespoznala.
A potom bežali opäť ďalej. Baba hľadala, ucítila ich a vrátila sa za nimi. „Obráť sa, Libor, kto je za nami?“ povedala Čakanka, keď boli na veľkej zelenej lúke. „Vidím niečo čierne.“ „To je moja matka,“ odpovedala Čakanka, pootočila prsteňom a premenila Libora na rybník a seba na labuť.
Baba však bola blízko a všetko videla. Pribehla k rybníku, premenila sa na vola a začala piť vodu z rybníka. Rybník sa zmenšoval stále viac, labuť plávala v poslednom zbytku vody a už si myslela, že ju baba čarodejnica zhltne. Ale sa vodou tak nafúkol, až praskol, voda zase natiekla späť do rybníka, labuť zatrepala krídlami a už tu boli zase Čakanka a Libor.
Už sa nemuseli čarodejnice báť. Odpočinuli si a vydali sa na cestu domov. Po ceste si za klenoty, ktoré si Čakanka odniesla, kúpili krásny zámok a pred chalúpku Liborovej matky prišli kočiarom, do ktorého boli zapriahnuté štyri kone. Mamička ich radostne privítala a odišla s nimi na zámok, kde žili šťastne až do smrti.
