y
Soľ nad zlato
V jednej zemi za siedmimi horami a za siedmimi riekami žil starý kráľ, ktorý mal tri dcéry - princezné. Najstaršia princezná sa volala Zlata, bola krásna, ale panovačná a pyšná. Prostredná princezná Perla bola márnivá a samoľúba - len najmladšia princezná Maruška bola nielen krásna, ale aj dobrá, prívetivá a ku každému láskavá.
Dlhé roky kráľ spokojne panoval so svojimi krásnymi dcérami, ale bol už starý a unavený, a tak jedného dňa dal vyhlásiť, že bude treba, aby si odpočinul a odovzdal kráľovstvo jednej z princezien. Ktorej, nepovedal.
Druhého dňa sa prechádzali všetky tri princezné v kráľovskej záhrade. Zlata aj Perla sa hádali o to, ktorá z nich by bola lepšou kráľovnou, len Maruška nemala tieto starosti a netúžila po kráľovskom tróne - radovala sa z krásneho letného dňa, zo slniečka a z kvetín.
Kde sa vzal, tu sa vzal, stál v kráľovskej záhrade starý, chudobne oblečený dedko a prosil princezné o trochu jedla. Princezná Zlata pyšne vykázala starčeka z kráľovskej záhrady. Princezná Perla od neho utekala, aby sa nezašpinila. Len Maruška láskavo vzala starčeka za ruku a viedla ho do zámockej kuchyne.
Keď sa starček najedol a odpočinul si, povedal Maruške: „Ty princezná, ktorá máš také dobré srdce, vezmi si odo mňa darček!“ - a podal Maruške tanistru, plnú bielej soli. „Vezmi si tento dar zeme - a nech soľ z tanistry nikdy neubúda. Je to dar vzácnejší než zlato a drahé kamene.“ Potom starček zmizol.
Ráno zavolal k sebe kráľ svoje tri dcéry a povedal im: „Rozhodol som sa, že kráľovstvo odovzdám tej z vás, ktorá ma má najradšej.“ „To som ja“ zvolala Zlata, „kráľu-otecko, mám ťa radšej než zlato!“ „Ja by som bola lepšia kráľovná,“ lichotila sa krásna Perla, „mám ťa radšej ako drahé kamene a všetky svoje šperky!“ Len Maruška mlčela.
„No, a čo ty, dcéruška, ty nechceš byť kráľovnou?“ pýtal sa kráľ svojej najmladšej. „Nechcem, otecko, netúžim po tom, ale mám ťa radšej ako soľ“ „Čože,“ volali obe staršie princezné, „chceš sa otcovi – kráľovi posmievať? Soľ, taká obyčajná vec, ktorú má každý chudák!“ Odíď, odíď z nášho zámku a už sa nevracaj!“ Kráľ si netrúfal zaraziť hnev oboch princezien a dovolil, aby Marušku vyhnali.
Úbohá Maruška šla a šla, ďalej a ďalej od zámku, mestami aj dedinami. Ľudia ju ľutovali, ale nikto jej neposkytol útulok, pretože sa báli hnevu kráľa a princezien. Maruška niesla so sebou len tanistru so soľou. Konečne prišla do tmavého lesa.
Nebála sa, bola rada, že si môže konečne odpočinúť - bola to predsalen princezná a nebola na dlhú chôdzu zvyknutá. Ľahla si na mach a pokojne zaspala. Ráno, keď ju slnko prebudilo, otvorila oči a vidí, že nad ňou stojí mladý dedinský chlapec. „Neboj sa,\" hovorí, „som Janko a bývam tamto v chalúpke s mamou, som drevorubač.\"
„Ja som princezná Maruška!\" „Ale nehovor!,\" smial sa Janko. „Či sa princezné túlajú po lese a spia na machu?\" Ale keď mu Maruška povedala o svojom osude, vzal ju Janko do chalúpky k mame.
Jankova mamička Marušku vľúdne prijala a povedala, že môže byť u nich, ako dlho bude chcieť. Maruška bola skromná a usilovná, ako by ani princeznou nebola, a čoskoro sa naučila u Jankovej mamy hospodáriť. Varila, umývala, prala, na záhradke pracovala, skrátka ako všetky dievčatá jej věku, které nie sú princeznami.
Na kráľovskom dvore zatiaľ vládli obe princezné spoločne, hádali sa medzi sebou a trápili starého kráľa, ktorý stále spomínal na svoju najmladšiu. Aj ľudia na zámku a v okolí spomínali na dobrú Marušku, a to tým viac, že na kráľovstvo prišli zvláštne ťažkosti: Zo zeme sa stratila všetka soľ. Zmizla z domácností kráľovských poddaných, aj všetky kráľovské skladištia boli čoskoro prázdne.
Kráľovskí poslovia prešli celú zem. Ale márne - soľ nebola. Mnoho ľudí aj zvierat ochorelo, pretože neslané jedlá neznášali a sladké sa im prejedli. A znovu spomínali na Marušku, že soľ je najvzácnejší dar.
Kráľovský kuchár varil najrôznejšie sladkosti, vymýšľal nové a nové jedlá bez soli, ale čo to bolo platné - nikomu nechutilo. Jedného dňa ochorel aj kráľ. Kráľovskí poslovia sa vydali hľadať Marušku, ale po tej akoby sa zem zľahla.
Maruška spokojne žila v drevorubačovej chalúpke u Jankovej mamy. O nešťastí, ktoré postihlo zem, nič nevedela Maruška, mama ani Janko. Soli mali dosť - z tanistry jej neubúdalo.
Raz, keď Maruška pracovala na záhradke, objavil sa pri plôtiku starček, ktorý jej daroval tanistru so soľou. Maruške všetko povedal a poradil, aby sa vrátila do zámku aj s tanistrou.
Maruška poslúchla a vybrala sa na cestu aj s Jankom, ktorý ju nechcel pustiť samu: „Ja neverím pánu kráľovi ani tvojím sestrám - princeznám. Ublížili ti už raz a kto vie, ako sa zachovajú teraz!\"
Na zámku privítal kráľ-otecko Marušku s otvorenou náručou. Aj obe sestry boli rady, že sa Maruška vracia. Soľ v tanistre stačila pre celé kráľovstvo, pretože jej neubúdalo. A viete, kdo v tej zemi potom kraľoval? Nuž Janko s Maruškou. - Len Jankova mama zostala v chalúpke v lese, že vraj by si v zámku nezvykla. Keď mali mladý kráľ Janko a kráľovná Maruška deti, behali si do chalúpky k babičke na buchty. Také buchty, aké piekla Jankova mama, nemali ani v kráľovskom zámku - boli s čiernymi jahodami!
Koniec.
