y
Snehuliaci
Bol jeden dom, u domčeku záhradka a vôkol ticho, bielo ... Panebože, tým sa tam žilo!
A bol druhý dom, u domčeku záhradka - a vôkol? Nuž, ticho, bielo! Aj tým sa tu Holečka, náramne žilo ... Až raz - snehu vám bolo ... ako na horách! (I nezapadnú, nemaj strach!) Tak raz, kde sa vzal - tu sa vzal, na tej prvej záhradke -
snehuliak tam stál! Zamračený, zlý, ako by ho topánky tlačili! Na hlave má kastról starý, o dáždnik sa opiera. A ten nos ...? Veď je to šiška husia! No ty si pekný ... kakabus! Ale my na čertov neveríme! Kdeže si sa tu vzal? A pozri, za tebou sa deti krčia! Ondro - ten ťa urobil! Dobre a teraz pôjdeme ďalej. Škrípe sniežik, vločky zvonia, jedna druhú v kruhu naháňa, ouha - stáť! Máme sa tam pozrieť?
Snehuliak! Lenže - z toho nejde strach. Miesto očiek uhlíky, pravda, nie je veľký, ale bruško má - ako mäsiar Halama! A tú metlu ... nos ... a klobúk s pierkom! Teba, braček, staval Vladko s Mirkom!
A teraz ich tu máme oboch. U jedného - Ondro s Janou u druhého - Mirko s Vladkom.
„Hej, my máme snehuliaka! A má klobúk s pierkom!“- začína si Vladko s Mirkom. Náš má kastról, to mu stačí!“ „Ale to pierko je stračie!“ „Hm ... a náš sa na vášho mračí!“
Jana zlosťou celá očervenela. „Veď ten váš je ako nožák! Ukoptěný je to gulička ... „„ A ten váš? Chudý ako šnúrka ...!“ „Keby náš chcel, rozseká ho na tri kusy!“ „Čože? - Nech to teda skúsi!“
Bim a bum! - Ako dom letí guľa k susedom. - Sem a tam: Ja ti dám! ... No toto sotva spočítam! Kriku, smiechu bolo, k tomu ešte chumelilo, a v tom náhle ako keď zvonček zacinká u oboch domčekov, na prahu dverí - mamička!
„Deti, deti! Než sa zotmie, osušiť šaty, upratať veci a rýchlo na večeru!“ A po večeri? Na celom svete pôjdu deti spať ... Noc vojde do záhrad a keď sen sa dotkne vašich viečok, mniaukajú mačky zo striech na mesiačik.
Je noc. A mesiac svieti ... Už aj tie mačky pôjdu spať, len tí dvaja snehuliaci nie a nie sa porovnať! „Počujte, pane ...“ ten Ondrov snehuliak, „... - mne sa zdá, že rozsekám vás na kusy! Ja - ja som krajší!“ „Vy umrnčaná gulička ...!“ - A tak vám to išlo ďalej a ďalej, až ten malý snehuliačik zavolal:
„Prosím ťa, mesiačik, poraď nám: som krajší ja, alebo ... tamto ten? Ja už ho udriem metlou!“ Mesiac je šibal veľký. Nehovorí nič, potom robí okľuky a nakoniec im múdru radu dá, že vraj sa ráno slniečka spýta!
Nový deň - - obrátil sa lístok v kalendári. Vyšlo slnko ... Hreje, žiari, na raňajky si sniežik dá. A ako hore nebom stúpa, žmurkne očkom do záhradky.
A tam medzi vrátkami naježení ako dva kaktusy - naši snehuliaci! Hašteria a bijú sa - o to pierko stračie ... Stačí, chlapci, to už stačí! Veď ten malý ako kudla do vody už buble, z očí vypadli mu uhlíky, klobúk je mu veliký. A pritom - nie a nie sa dať! Snáď by sa chcel ešte biť?! - No je to sranda náramná: ako keď dáš snehuliakov za pec! V tom však slnko zabubnuje do okien: „Hola deti, poďte von!“
Utekajú deti, bežia, bežia pozrieť sa či sneží, či sa budú ďalej biť o pierko stračie, o to, prečo sa jeden usmieva a druhý mračí. Ale na záhrade - pre päť rán! - Zostali s pusou dokorán!
V kalužiach sa sniežik stráca ... Kdeže sú tí snehuliaci? Túto kastról, tam sa metla váľa. Ale - tu predsa stáli ?! A tamto ... bez hádok a bez kriku - sedia si klobúk vdáždniku! Deti, deti ... kam si teraz pôjdeme pre rozumy? No samozrejme - také kúzla len slnko vie! A to pierko? To si jarný vietor vzal ...
Koniec.
