y
Smola a Mazáčik - Lyžiari
Je obdobie pred Vianocami. Všetko je zapadnuté snehom, cesty neprechodné a neprejazdné – čas ako stvorený pre Smolu a Mazáčika, aby mohli vyraziť niekam do hôr na lyžovačku. A kam inam by išli, ak nie do hotela, ktorý je zo všetkých najvyššie, až tam hore na kopci?
Brr. To je zima, tak rýchlo do hotela, ubytovať sa a hurá na lyže... „To je ale krásny hotel, tu sa nám veru bude páčiť!!“
Aj vo vnútri je to veľmi pekné a luxusné...a pekne drahé! „Čo by sme robili v takom prepychu a luxuse??“
Takže, čelom vzad a preč... Lenže to by nebol Smola, aby sa niečo nestalo... No jasné!! „Ja za to nemôžem, tá socha tam stála úplne zle!!“ – háji sa.
Ale to už ho Mazáčik ťahá za ruku preč z hotela. A veruže bol najvyšší čas, akurát sa za nimi vydal majiteľ hotela. „Vy chuligáni, vy ničomníci, vy..., vy...,“ ale koniec toho už Mázáčik ani Smola nepočuli, lebo už uháňali s vetrom opreteky späť do údolia.
„No počkajte, keď vás chytím, všetko zaplatíte!“ Rozliehalo sa medzi horami, až sa otriasal sneh na vrcholkoch. Majiteľ však nielen hulákal smerom k lesu, ale si aj okamžite obul lyže a hnal sa za tými dvoma ničomníkmi.
Lenže to už neváhali ani Smola a Mazáčik, tiež naskočili na svoje lyže a hnali sa do údolia ako opreteky... a že to boli poriadne preteky, tomu môžete veriť!! Kúsok šmykom, kúsok slalom, no skúsili si aj skok do diaľky. „Ááááá... ja letím!!!“
„Júj, ale kto nám postavil do cesty tú chatu? To snáď niéé, to tu nemalo byť!!“
Mazáčik a Smola preleteli cudzím pozemkom, ale čo to majú na hlavách? „Jejda, ja nič nevidím!“ volá jeden, „mám asi niečo na hlave,“ kričí spod hrnca druhý.
Lyžiari sa predsa nemôžu hrať na slepú babu, to nemôže dopadnúť dobre. Vrazia do seba, alebo zmetú niekoho iného? Alebo??
Prásk! Bum! Hop! No, jednoducho, hrať sa na slepú babu sa nevypláca. Síce už vidia, ale lyže majú na franforce... Ďalej už budú musieť kráčať po vlastných.
Alebo žeby nie? Koniec koncov – ideme aj bez lyží ... hurá... Hory sú krásne!!
Mazáčik so Smolou sa váľajú, gúľajú a užívajú si každú chvíľku na horách.
A už je z nich lavína. Tak týchto dvoch už nikto nedoženie a ani nenájde!
Zatiaľ ich rozčúlený majiteľ len márne hľadá. Obzerá sa doprava, doľava, no oni nikde, akoby sa po nich zľahla zem. „Kam sa len podeli tí ničomníci?“ mrmle si popod fúzy.
„Keď ich nájdem, tak im ukážem!“ hundre už celkom nahlas a ďalej sa rozhliada a hľadá. Nuž, ale, aké to len bolo prekvapenie, keď si Mazáčik a Smola našli jeho.
... a prásk! Prenasledovanie končí. Lavína si našla svoj cieľ a zásah bol presný! Možno si majiteľ pod tým návalom snehu trochu schladí hlavu a zlosť ho prejde...
Ešte si požičajú jeho lyže a palice a tradá – už nie je pred kým utekať! „Tak sme si tie hory predsa len užili,“ pochvaľujú si obaja. Kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie!
