Janko a Marienka radi prijali pozvanie slniečka. Vystúpili na Slnečný vrch, sadli na lúče slniečka a už aj leteli do diaľky. „Mesto pod nami je Moskva a pred nami tá budova so zástavou je Kremeľ. V budove sídli sovietska vláda, ktorá spravuje celý Sovietsky zväz. Sovietska vláda chce, aby sa všetci čeští ľudia na svete mali dobre, a aby žili v mieri“, vysvetľuje slniečko.
„Toto je mauzóleum. V ňom navždy odpočíva najvätší vodca utláčaného ľudu, Vladimír Iljič Lenin. Celý svoj život bojoval za práva pracujúcich, aby mohli žiť i so svojimi rodinami v radosti a šťastí. Denne tisíce a tisíce ľudí prechádza cez mauzóleum a kvetami vzdáva úctu tomuto veľkému človekovi“, ďalej vysvetľuje slniečko Jankovi a Marienke.
„Pred nami je pamätník kozmonautov“, hovorí slniečko a pokrčuje: „V roku 1957 sovietski vedci a technici zostrojili a vypustili do vesmíru umelú družicu zeme. Dňa 12. apríla 1961 vzlietol do vesmíru jako prvý na svete major, hrdina Sovietskeho zväzu Jurij Gagarin. Od toho času už vzlietli do vesmíru desiatky kozmonautov. Z vďaky a úcty im sovietsky ľud postavil pamätník. Sovietskí pionieri pri ňom držia čestnú stráž.
„Kde sme to?“, pýta se Marienka. „To sme už v Chile. Aj tu, ešte pred nedávnom si ľudia žili šťasne. Vojenskí diktátori zákerne zavraždili vládnych predstaviteľov a násilne vládnu chilskému ľudu. Zatvárajú všetkých, ktorí s nimi nesúhlasia“.
„Aj týchto spútaných, na ktorých sa pozeráme, vedú do väženia preto, lebo sa dožadovali spravodlivej mzdy za prácu, aby mohli uživiť svoje rodiny. V tejto krajine dnes vládne teror, hlad a bieda“, smutne hovorí slniečko.
„V celej krajine sú väzenia preplnené. Z ihrísk, na ktorých ešte pred nedávnom ukazovali športovci svoje umenie, urobili vojenskí diktátori koncentračné tábory.“
„Tisíce opustených detí chodí od tábora k táboru a hľadajú svojích rodičov. Mnohé z nich sa už s nimi nikdy nestretnú.“ Vážnym hlasom hovorí slniečko.
„Teraz sme prileteli do jedného amerického veľkomesta. Ani v tejto krajine nie všetky deti vedia, čo je to radosť a šťastie. Chatrče, v ktorých žijú, nie sú dôstojné ani pre zvieratá, nie tak ešte pre ľudí,“ vysvetľuje slniečko.
„Tento muž sa vracia domov. Je smutný, lebo ani dnes sa na neho neusmialo šťastie. Je bez zamestnania. Jeho deti hladujú. Pre černochov v tejto krajine nie je trvalého zamestnania. Nikoho nezaujíma oko žujú a či ich rodiny hladujú.“
Slniečko trochu zatíchlo a smutným hlasom rozpráva ďalej: „Čo iné ostáva takovýmto deťom, jako sa prehrabávať v tom, čo druhí odhodili. Mali by sa radovať, že sú mladí, mali by chodiť do školy, športovať, ale hlad ich núti, aby sa sami starali o svoju obživu.
„Do týchto krajín málo chodím“, hovorí slniečko. „Tu vládne večná zima. Aj v lete by vám tu bolo zima. Obyvatelia tejto krajiny si na zimu zvykli. Žijú z toho, čo im táto drsná príroda poskytuje. Venujú sa lovu divej zveri.
Nepostadatelným priateľom v týchto krajinách je pes. Je nielen strážcom človeka, ale jak jeho pomocníkom.“
„Eskimáci najradšej lovia tulene. Poskytujú im nielen cennú kožušinu, ale aj obživu. Hovoria, že z tuleňa sa dá všetko zužitkovať. Dnes už sa nesmie ľubovoľne loviť toto vzácne zviera, leho mu hrozilo vyhubenie. Organizácia pre ochranu zvierat povoľuje uloviť iba určité množstvo“.
„Títo lovci sa vrátili z lovu. V osade vládne dobrá nálada. Lov bol úspešný. Deti sa vždy tešia na príchod lovcov, leho vtedy sa koná veľká hostina a ujde sa aj im všelijakých dobrôt“, s úsmevom hovorí slniečko.
„Teraz sme prileteli do horúcej Afriky“, hovorí smejúce sa slniečko. „Tu nie je nikomu zima. Príroda dáva svojmu obyvateľstvu všetko, čo k živobytiu potrebuje.
Deti sa už od svojej mladosti starajú o potravu pre seba. Palmy im poskytujú nielen chutné plody, ale aj príjemný úkryt pred mojími horúcimi lúčami.“
„Černošské deti v Afrike sa lovcami rodia. Takto to o sebe hovoria. Sú velmi bystré a obratné. Nie je pre nich žiadny problém nielen vyšplhať sa na najvyššiu palmu, ale ani preplávať veľkú rieku. Rieka im poskytuje nevyčerpateľné množstvo rýb, ktoré s obľubou lovia a pripravujú si z nich rozličné chutné jedlá.“
„Život v Afrike by mohol byť naozaj krásny, keď by si tanajší ľud vládol sám pre seba. Vládnu mu však kolonizátori a tí ho okrádajú o všetko, čo mu právom patrí. Černosi sú dobrí a mierumilovní ľudia, vedia sa radovať z každého svojho úspechu. Ich slávnosti sú známe na celom svete“, vysvetľuje slniečko.
„Škoda, že vám nemôžem ukázať krajinu s bohatou kultúrnou minulosťou. V tejto krajine miesto ľudských rečí hovoria zbrane, ľudia sa vraždia a nie sú ušetrené tejto zbesilosti ani deti. Takýto obraz nie je pre vaše oči“, vážnym hlasom hovorí slniečko.
Slniečko pionierov Janka a Marienku prinieslo späť na Slnečný vrch. To všetko, co videli, zanechalo v nich neopísateľný dojem. Slniečku sa pekne poďakovali a sľúbili, že to čo videli, porozprávajú všetkým pionierom a že sa budú ešte viac starať o pamätník Osloboditeľov, lebo im vďačia za svoj krásny a radostný život.
Vidíte, deti, Janko a Marienka svoj sľub slniečku skutočne splnili a svedomite sa starajú o pamätník Osloboditeľov spolu so svojmi spolužiakmi – pioniermi.
Koniec.
y
