Janko Hraško pozorne počúval starca. Keď sa vystrel na ovčom kožuchu za kozubom, v myšlienkach zablúdil domov k svojim rodičom, prišlo mu veľmi ľúto, že ich tak nechal osamote. Bol pevne rozhodnutý, že len čo pochytá zbojníkov, vráti sa k rodičom. V týchto myšlinkach ho premohli driemoty a zaspal.
Ráno, keď lúče slnka pozlátili vrcholky končiarov, poďakoval starčekovi za stravu, za nocľah - rozlúčil sa s ním a vydal sa do hôr hľadať skrýšu zbojníkov.
Už sa poriadne zmrákalo, keď idúc horou odrazu zazrel oheň a okolo neho poskakujúcich zbojníkov. Vyškrabal sa na vysokú jedľu a pozoroval, ako vystrájajú. Zbojníci jedli, potom začali popíjať. Janko Hraško každému zbojníkovi, čo si priložil pohár k. ústam a chcel piť, jedľovou šiškou vyrazil spred nosa. Zbojníkov to tak najedovalo, že začali kričať, nadávať a vyhrážať sa tomu, čo im takéto nehorázne pletky stvára.
Keď sa Janko Hraško a kyjakom ako zázrakom zjavil pri vatre. Zbojníci od prekvapenia div nezdreveneli, nemo vyvaľovali okále, za chvíľku sa pustili do takého rehotu, že im klobúky z hláv padali - váľali sa po zemi, ako malé deti, pričom ukazovali prstami na Janka Hraška ... „Cha, cha, cha, cha... čože si ty zač, že ťa ani od zeme nevidno?“ „Zbojník ako ste vy!“ z plného hrdla zavolal Janko Hraško zbojníci to nebrali vážne a ďalej sa len chechtali a chechtali.
Počínanie zbojníkov Janka Hraška tak napálilo - pochytil kyjak a zakrútil ním ponad ich hlavy. Zbojníci odrazu stíchli, začali ustupovať, lebo zistili, že tu nejde o žart. Nakoniec ho prijali medzi seba.
Ponúkli mu pečené mäso a čierny chlieb. Janko Hraško pomaly ukrajoval z chutného chleba a mäsa a jedol, pritom nenapadne počítal zbojníkov... dvanásť, trinásť, štrnásť, pätnásť... Z počítania ho odrazu vyrušil zbojník zavalitej postavy. „Keď chceš byť u nás v partii, musíš voľačo dokázať. To musí byť ale majstrovský kúsok!“
Keď sa najedol, vzal kyjak do ruky, postavil sa pred vartu a zbojníkom prikázal, aby uvoľnili priestor okolo vatry. Janko Hraško sa rozkročil, popľul do dlaní, pevne chytil kyjak a tak ho z celej sily rozkrúžil, že vzduch hvižďal ako víchrica. Potom kyjak vyhodil rovno do výšky nad vatru. Zbojníci od veľkého prekvapenia zhíkli a bez dychu čakali, kedy kyjak padne. Čakali, čakali, no nemohli sa dočkať. Až na druhý deň na poludnie padol kyjak ako blesk a zaryl sa do zeme pri vatre, že po ňom nezostalo ani vidu, ani slychu.
Zbojníci sa veru dobre zapotili pri kopaní,: pokiaľ prišli na kyjak. Keď Janko Hraško jedným trhnutím vytiahol kyjak zo zeme, vzbudil úctu a rešpekt u zbojníkov, ktorí ho po prevedení tohto majstrovského kúsku zasvätili do svojich tajomstiev. Prezradili mu, že za vysokými horami je krásny zámok, v ktorom je nesmierne bohatstvo. Pokúšali sa už mnohokrát dostať do zámku, no čo ako špekulovali, nikdy sa im to nepodarilo. Zámok stráži krásny kohút, ktorý na míle ďaleko rozpozná zlodeja a hneď začně kikiríkať. Kráľovi zbrojnoši sa pripravia a čakajú - mnoho smelých zbojníkov na toto doplatilo vlastným životom. Ďalej mu prezradili, že kráľo sľúbil dcéru tomu za ženu, kto zbojníkov pochytá. Pri tejto poznámke sa zbojníci tak rozrehotali, že im išli líca popukať. Keď ich smiech prešiel, posadali okolo vatry a dlho, dlho do noci sa spolu radili.
Na druhý deň zbojníci husím pochodom vykračovali na zámok: Štyria niesli kyjak. Poslednému na plecniaku sedel Janko Hraško - bystrými očami sledoval okolie a v mysli snoval plány, ako zbojníkov dobehne.
Keď sa zbojníci priblížili k zámku na jednu mílu, zastavili. Janko Hraško vzal kyja, rozkrútil ho a vyhodil ho po kohútovi, ktorý podriemkával na hradnej vežičke hradného múra. Kyjak ako blesk zasiahol kohúta. Cesta na zámok bola voľná.
Tak sa potom zbojníci nepozorovane priblížili k zámockým hradbám, za ktorými boli komory plné zlata, striebra a drahokamov. Janko Hraško sa malou dierou prepchal za hradný múr, prešiel nádvorím ku chodbe, kde boli komory. Potom podľa dohovoru so zbojníkmi, otvoril na chodbe malé okienko.
Zbojníci sa po jednom hneď začali tlačiť cez malý otvor okna. Keď už zbojník bol spolovice dnu - Janko Hraško zdvihol kyjak a omráčil ním zbojníka, potom ho rýchlo stiahol z okna a odniesol do chodby. Tak sa to opakovalo, až všetci zbojníci ležali na chodbe ako klady. Omráčeným zbojníkom dobre poviazal nohy a ruky a poodnášal do jednej komory, kde boli sudy plné zlatých dukátov. Potom si sadol na mäkký koberec vedľa sudu, že si troška oddýchne - premohla ho únava a ani nevedel - ako zaspal.
Skoro ráno prišiel do komory kráľov kľúčiar. Pri pohľade na nehybné telá, zostal stáť ako prikovaný. Dlho trvalo pokiaľ sa spamätal - keď zistil, že sú to obávaní zbojníci, ožil - lebo si spomenul na kráľov sľub. V momente mal všetko premyslené. Pribuchol dvere komory a ponáhľal sa za kráľom.
Pred kráľom chvastavým hlasom vyrozprával, že keď všetko na zámku spalo spánkom spravodlivým - on, ako verný služobník .kráľa zápasil so zbojníkmi, všetkých pochytal, poviazal a uväznil pod zámkom v komore. Kráľ od radosti, že konečne bude pokoj, prisľúbil kľúčiarovi svoju dcéru za ženu a hneď dal príkaz na prípravu svadby.
Už sa malo ísť na sobáš, keď tu z ničoho nič v kráľovskej komnate sa objavil Janko Hraško a robil veľký krik a lomoz. Zámocké panstvo muselo dobre pozerať pod nohy, aby ho nepošliapalo. Horko ťažko sa predral zástupom svadobčanov ku kráľovi.
Kráľ pri pohľade na Janka Hraška vybuchol takým smiechom, smiala sa aj kráľova dcéra a podvodník kľúčiar. Ale keď vyrozprával kráľovi všetko, ako to so zbojníkmi bolo, smiech zamrzol na kľúčiarovej tvári. Kráľ tiež zvážnel a súhlasil s návrhom Janka Hraška, aby kľúčiar dokázal, že zbojníkov on kyjakom omráčil a potom poviazal.
Kráľov klúčiar bledý ako stena, pristúpil k Jankovi Hraškovi, ktorý mu podával svoj kyjak. Keď ho chytil, kyjak s veľkým hrmotom padol na mramorovú dlažbu. Kľúčiar s trasúcimi rukami sa pokúšal kyjak zodvihnúť, no - nešlo to. Kráľ videl, že ho kľúčiar podviedol, preto nariadil zbrojnošom, aby ho chytili, poviazali a hodili medzi zbojníkov do komory. Potom slávnostne vyhlásil, že jeho dcéra patrí skutočnému hrdinovi - Jankovi Hraškovi.
Kráľova dcéra smutne pozerala na Janka Hraška a veľmi sa rozplakala. Nechcela ani počuť, aby sa vydala za Janka Hraška. Nepomáhali prosby, ani plač, kráľ dal slovo a to platilo. Kráľo potom prikázal sluhom, aby Jankovi Hraškovi pripravili najkrajšiu komnatu, dobre ho pohostili a pripravili ako sa patrí na svadbu.
Keď sa Janko Hraško dobre vykúpal a prezliekol do novučičkých šiat, sadol za bohato prestretý stôl a pustil sa s takou chuťou do jedenia, že sluhovia len tak oči vyvaľovali nad jeho apetítom. Keď sa vystrel na mäkkom lôžku, v mysli zabehol k svojim drahým rodičom - Rozhodol sa, že už skončí s vandrovaním, že sa vráti k nim a bude im v práci pomáhať. Pri spomienke na kráľovu dcéru zosmutnel - natiahol sa, odrazu cítil, že rastie, no únava, ktorá naňho padla bola taká veľká, že v okamžiku zaspal. Z drobného Janka Hraška vyrástol krásny, švárny mládenec - to ale kráľova dcéra nevedela.
Tá celú noc preplakala. Bola veľmi nešťastná a zúfalá, že si musí zobrať Janka Hraška. Komorná ju utešovala, ale všetko bolo márne.
Na druhý deň nevyspatá s pobledlou tvárou v nádherných šatách očakávala príchod Janka Hraška, ktorý meškal. Kráľ nervózne chodil okolo svadobčanov. Keď sa znenazdania po chvíli pred svadobčanmi objavil v sále, len tak zašumelo. Kráľova dcéra od radosti div z kože nevyskočila, že má takého krásavca a švárneho šuhaja za muža, akému, páru na okolí nebolo. Priskočila k otcovi objala ho a pobozkala. Potom ako lastovička vletela do otvoreného\' náručia Jankovi Hraškovi. Zaliata rumencom v tvári, ho placho pobozkala.
Svadba ešte len teraz začala, všetko sa radovalo, veselilo. Radosť bola o to väčšia, že za hodovným stolom sedeli aj rodičia Janka Hraška. Kráľova dcéra sa nevedela vynadívať na svojho krásneho mužíčka. Janka Hraško ani na okamih nespustil oči zo svojej milej, ktorú si od prvého stretnutia verne zaľúbil.