... utekala s ním k chlapcom, ktorí pásli pod lesom kravy. Pozdravila ich a ponúkla im pirôžok: „Mám veľmi dobrý pirôžok a keď ma pekne poprosíte, dám vám ho za jedného býčka.“ „Kto to kedy slýchal, býčka za pirôžok!“ odpovedali líške chlapci. „Ale taký dobrý pirôžok ste ešte nejedli,“ balamútila líška chlapcov, „je sladučký ani med.“ Jeden z pastierov dostal na ten makový pirôžok takú chuť, že bol ochotný dať zaň líške celého býčka. „Ale ten pirôžok,“ hovorí chlapcom líška, odvádzajúc býčka, „začnite jesť, až keď budem hlboko v lese. Keby ste ho začali jest skôr, jeho vôňa by ma prilákala späť a potom by ste mi museli z neho trošku dať.“ Chlapci prikývli. Ledva sa dočkali, kým líška zmizla v lese. Keď pirôžok rozlamovali, v ústach sa im zbiehali sliny. No keď zazreli tô, čo do pirôžka líška napchala, chuť ich okamžite prešla.
Keď zašla líška s býčkom hlboko do lesa, uviazala ho k stromu a pobrala sa vyhľadať si strom na sane. Keď našla taký, čo sa jej pozdával, chýlila sekeru a dala sa do rúbania. Rúbe, rúbe a mrmle si pritom: „Rúb sa, rúb sa, stromček divý, pekný rovný a troška krivý!“
Líška si potom vykresala z tohto stromu sane. Zapriahla do nich býčka a vozila sa ako pani. Zazrel ju vlk, ako sa vozí, a už zďaleka na ňu zavolal: „Zdravím ťa, líštička-sestrička!“ „Aj ja teba, braček-vlk!“ „Odkiaľže máš, líštička-sestrička, toho pekného býčka a kde si vzala tie nádherné sane?“ „Na býčka som si zarobila a sane som si sama urobila.“ „Líštička-sestrička,“ zaliečal sa líške vlk, „tak rád by som sa povozil na tvojich saniach. Povoz ma trošku, len trošičku. „Nemôžem, braček-vlk, nemôžem, priťažký si, sane by si mi dolámal. „Uvidíš, že sa im nič nestane. Mne postačí, keď si na ne len jedna labku opriem a na tých troch budem utekať za saňami.
Čo mám s tebou robiť, keď si ako decko? Polož si na ne tú jednu labu. Položil vlk jednu labu na sane a na ostatných troch bežal vedľa saní. Nestojí za veľa také vozenie. Vlk preto prosí líšku ďalej: „Opriem si ja, líštička-sestrička, na tvoje sane aj druhú labku.“ „Ty mi chceš tie sane naozaj dolámať.“ „Neboj sa, nedolámem.“ „No tak si ju opri.“ Vezú sa potom vezú, líška celá a vlk napoly a vtom čosi - prask! „Beda-prebeda!“ vykríkla prestrašene líška, „sane pukajú.“ „To neboli sane, lištička-sestrička,“ chlácholí líšku vlk, „to moje staré kosti pukajú.“
Po chvíli položil vlk na sane aj tretiu a za ňou aj poslednú labu. Vezie sa, usmieva sa, také vozenie na saniach je celkom dobrá vec. Ďaleko sa však neodviezol. Sane pod jeho ťarchou opäť zastenali a hneď sa aj celkom dolámali. „Ach, ty ničomník!“ hrešila líška vlka, „vidíš, co si vyviedol. Keď si sane dolámal, zober sekeru a urob nové! „Ako ja mám spraviť sane, keď ja ani neviem z akého stromu sa robia. „Chuligán akýsi! Sane dolámať, to si vedel, ale spraviť nové, to už nie. Len si ty pekne vezmi sekeru, zájdi do lesa medzi stromy a povedz: „Rúb sa, rúb sa, stromček divý, pekný rovný a troška krivý! A uvidíš, že všetko potom pôjde ako po masle.
Ale vlk cestou zabudol na líškine slová. Zoťal celkom krivý strom a doniesol ho líške. „Ach, ty hlupák!“ privítala líška vlka, „čo mám len s tebou robil? Sadni si radšej tu a dozri na býčka Pôjdem ja znova strom na sane vyhľadať. Vlk sedí pod stromom a čaká na líšku. Čakanie nemá konca-kraja. Vlk už celkom vyhladol. Hľadá niečo pod zub medzi polámanými saňami, ale tam nieto ničoho. Húta vlk, húta a potom si povie: „Nebudem ja veru hladovať! Zjem býčka a ujdem.“ Čo vyhútal, to aj vyviedol. Vyhryzol býčkovi na bruchu dieru a cez ňu všetko mäso vyžral. Len kosti a kožu nechal. Do prázdnej kože nahnal vrabcov, a potom dieru upchal slamou. Býčka potom postavil pod strom, podoprel ho palicou a ušiel.
Keď sa líška vrátila, našla už len opusteného býčka a aj ten bol akýsi čudný. Stál akosi neprirodzene a z brucha mu trčal vecheť slamy. Vytiahne líška slamu a vrabce „frnk!“ vyletujú jeden za druhým a tešia sa, že sú na slobode. „No počkaj, ty potmehúd, ja ti to raz odplatím!“ hromžila líška, „ja ti to nezabudnem!“
Dlhá, zasnežená cesta. Beží po nej líška a vidí furmanov na saniach. Vezú čosi a líškin dobrý čuch hovorí, že je to dobrá vec: ryby. Líška si ľahne na cestu a nehýbe sa. Vyzerá ako mŕtva. „Krásna líška!“ potešili sa furmani, keď došli k líške. Zoskočili zo saní, vyhodili na ne líšku, a potom pokračovali v ceste. „Z tej líšky,“ hútali, „môže byť celkom pekný detský kožuštek a určite ešte aj na čiapku zvýši.“
Furmani sedia na saniach vpredu a vôbec sa nepozrú, čo sa rohí za ich chrbtami. A líške sa to celkom hodí. Vyhadzuje zo saní rybu za rybou, a potom tíško zoskočí zo saní. Pozbierala líška ryby, mala ich naozaj dosť, a pustila sa do jedenia. Odrazu k nej pribehne vlk, pozdraví a prihovára sa, či by mu nedalo rybu. Aspoň jednu. „Nie, nedám,“ odvetila líška, „dosť som sa natrápila, kým som ich nachytala a teraz by som ich mala tebe dať. Choď a nachytaj si ryby sám. „A akože sa ryby chytajú?“ pýta sa vlk. „Choď k prierube, ponor chvost do vody a privolávaj ryby: „Len smelo, rybky, ku chvostu ďalej, chyťteže sa ho, veľké i malé! Vlk sa poďakoval líške za dobrú radu a utekal k rieke.
Len čo našiel vil prierubu, ponoril chvost do ľadovej vody a začal privolávať rybky: Len smelo, rybky, ku chvostu ďalej, chyťteže sa ho, veľké, nie malé! Vlk sa nechcel babrať s malými rybkami. Keď už mrzne, nech to stojí za to. Líška ho pozorovala. Behala po brehu a šomrala si pritom: „Len ty štípaj, mrázik, dosť, nech primrzne vlkov chvost! Hýbe vlk chvostom a cíti, že je akýsi ťažký. „No vidíš,“ volá na vlka líška, „že sa ti už naň začali ryby chytať.“ Potom chvíľku čakala a keď sa jej videlo, že vlkovi chvost už celkom primrzol k ľadu, zavolala: „No a teraz ťahaj!“ Vlk ťahá, ťahá, nadrapuje sa, no nemôže sa pohnúť z miesta. Líška potom vyhrešila vlka, veď aj mala za čo, a odbehla po pomoc.
Vbehla do dediny a kričí: „Ľudia, ľudia, poďte vlka biť!“
A ľudia hneď vybehli z chalúp. Jeden so sekerou, druhý vidlami, tretí s cepami a ženy s kutáčmi. Ej, ale vyplatili vlka aj za líšku!
Kým vlk stonal pod údermi, líška vbehla do jednej chalupy. Chalupa bola prázdna. Gazdiná nechala v koryte cesto, pripravené na koláče, a pridala sa k tým, čo bili vlka. Líška si namazala cestom hlavu a vybehla von.
Ďaleko za dedinou, v šírom poli zazrela líška vlka. Bol taký dobitý, že ledva nohy za sebou ťahal. A líška sa tiež zhrbila a začala stonať. „Taká si ty priateľka!“ vyčítal líške vlk, „kvôli tebe som prišiel o chvost!“ „A ty si braček-vlk, myslíš, že ja som ľahšie obišla. Len sa pozri na mňa, ako vyzerám. Tak ma drali, až mi hlavu prerazili. Či nevidíš, ako mi z nej mozog vyteká?! Ach, braček-vlk, neodniesol by si ma domov?
Uveril vlk prefíkanej líške a vzal ju na chrbát. Vlk ledva nohami prepletá, ale líške je dobre. Nesie sa na vlkovom chrbte, usmieva sa a šomre si popod nos: „Zbitý nebitého nesie, zbitý nebitého nesie!“ A keď došli pred líškin dom, líška zoskočila z vlka a, vbehnúc do chalupy, zavolala: „Zbitý nebitého niesol!“ Nahnevaný vlk pustil sa za ňou.
Líška však narýchlo pričapila za sebou dvere, zamkla ich a dopaľovala vlka cez okno. Oklamaný vlk dlho obchádzal líškinu chalupu, a potom smutne odišiel do lesa. Zvedavé ste, milé deti, ako sa má líška teraz? Dobre. Chytá sliepky naďalej a žije si ako pani.
y
