Hľadali tak usilovne, hrabali tak usilovne, že sa ani nenazdali a vyšli za bránu. Išli a išli, po medziach aj po poliach, hnali sa stále za nejakou húsenicou, dážďovkou, za muškou, nachádzali aj hrášok a jahôdky. Jeden volal na druhého a čo našli, o to sa poctivo delili. Pochutnávali si. Tak došli až k lesu.
V lese stáli husto vedľa seba vysoké jedle a na nich šišky plné jadierok. Akonáhle šiška spadla zo stromu, jadierka sa vysypali. Kohútik sa hneď o ne delil sa sliepočkou.
Avšak v lese boli aj iné stromy. Na tých rástli medzi lístim krásne červené guličky. Tie stromy, to boli žeriavy a červené guličky, to boli jarabiny, ktorým sa hovorí malvičky.
Kohútikovi sa náramne páčili. Lenže boli vysoko. Vtom zafúkal vetrík a zhodil celú hrsť zrelých jarabín, korálovo červených guličiek, lákavých malviček.
Ach, aké krásne, prekrásne to boli bobuľky! Ako kohútik po nich zatúžil! Už už aby ich mal v zobáčiku, už-už aby si na nich pochutnával! Kohútik radosťou a nedočkavosťou na všetko zabudol.
Skok - a už hltá malvičky, červené guličky, jednu za druhou, čím viac ich má v zobáčiku, tým viac sa mu ich zachce. Napchal si on, kohútik, plný zobák jarabiny, ani nestačil prehĺtať.
A na sliepočku sa neobzrel, sliepočku nezavolal, so sliepočkou sa nerozdelil. Zabudol na vernú kamarátku, a tak už to nebol dobrý kohútik.
A ejhľa, čo sa mu nestalo! Tá veľká hrsť jarabiny mu upchala krk, kohútik nemohol dýchať, ani nepiskol.
Prevrátil sa na chrbát, hrebienok mu zbledol, nôžky zdvihol a nehýbal sa. Snáď sa mi nezadusil? Zľakla sa sliepočka, verná kamarátka. Čo si počať, čo si počať, čo, čo? Kokoko!?
Keby tak bola kvapka tučného mlieka, sliepočka by ju naliala kohútikovi do zobáka, kohútik by sa napil, malvičky, červené guličky by skĺzli po hladkom mliečku do ohryzku v krku, z ohryzka do žalúdka a zo žalúdka do bruška. A bolo by dobre. Verná sliepočka teda vybehla z lesa ďalekou cestou cez medze a polia až domov.
Skočila na priedomie, z priedomia na okno do komory, kde stál hrnček. Chytila hrnček do krídeliek a rýchlo s ním bežala do chlieva.
„Kravička, mamička, daj mi trochu mlieka pre kohúta! Zadusil sa mi on s jarabinou, malou malvičkou, červenou guličkou. Leží na chrbte a nehýbe sa. Po hladkom mliečku mu malvičky - červené guličky skĺznu do ohryzka v krku, z ohryzka do žalúdka a zo žalúdka do bruška. Ako sa kohútik nadýchne, hneď vyskočí a zakikiríka.\"
\"Ja by som ti mliečko rada dala, len keby som nejaké mala. Krava smutne zabučala. Bu, Bu!
Ale ak bude čerstvá trávička, môže dať mlieko kravička, tak to je! \" Sliepočka rýchlo bežala na lúku, pre zelenú trávu.
Avšak lúka bola suchá - nikde kvietky nevidí sliepočka. Predsa však zaprosila: \"Daj trávu, lúka milá! Z trávy dostane krava mlieko, a ona mi sľúbila trochu do hrnčeka, aby sa napil môj kohútik, čo prehltol jarabinky, malvičky, červené guličky, tie mu upchali krk, veď on sa zabil, že ich toľko zhltal!\"
Ale suchá lúka odpovedala: „Nerastie trávička, keď nie je rosička!\"
Verná biela sliepka zaplakala: Kdeže ja úbohá mám hľadať pre teba vodičku?
\"Zabehni k potôčiku, je milý, spevavý, tečie tam zo stráne, každého pobaví!\" Sliepočka sa ponáhľala k potôčiku, ale voda v ňom nespievala, nezurčala. Sliepočka sa čudovala, keď videla na dne korýtka medzi kamením len tenký jarček.
\"Potôčik milý, prečo netečieš plným korýtkom, prečo nedáš lúke vlahu, by sa hneď zazelenala čerstvou trávičkou, ja by som sa dohovorila s kravičkou a ona by mi dala trochu mliečka pre kohúta. Akonáhle sa mliečka napije, veľké sústo samo skĺzne z ohryzka do žalúdka a zo žalúdka do bruška. Nadýchne sa kohútik a radosťou zakikiríka.\"
\"Ako by som ti rád dal vody, koľko potrebuje lúka, aby kvitla a krave trávu dala - ale keď deti sa hrali na rybníčku, moje korýtko kamením a prútím zatarasili, hrádze narobili, a voda tiecť nemôže.\" Ale to je jednoduchá pomoc! To predsa nie je žiadna choroba, raduje sa sliepočka. Veď ja som hydina hrabavá, a tvoja vodička bublavá, hneď potečie, len čo do hrádze zatečie! Pre svojho kohúta všetko urobím!
Raz a dva, raz a dva, usilovne hrabe sliepočka a hľa, tečie kvapôčka, tečie viac.
Už tečie pramienok, rozlieva sa po lúke. Lúka sa raduje, zelená sa, rozkvitá, trávu sliepke daruje.
A milá sliepočka ku krave uteká, cez medze a polia, cez priekopy a hrboly.
A krava, čo mlieko dáva, pochutnala si na čerstvej trávičke.
Po nej nadojila sliepka mlieko do hrnčeka.
Sliepočka celá šťastná s mliekom utekala, pozor dávala, aby nič nerozliala; cez pole a medze trapom do lesa, kde ležal strápený kohútik.
Kohútikovi naliala do zobáka tučného mlieka - a jarabinky hneď skĺzli po ňom do ohryzka, z ohryzka do žalúdka a zo žalúdka do bruška.
Kohútik sa rozkašľal, vzdychol, postavil sa na nohy, pozrel sa na hrnček pravým okom, pozrel sa na neho ľavým okom, potom sa ešte raz napil, zdvihol zobáčik k oblohe - a bol zdravý.
Veselo kikiríkal! Kikirikí! Vďaka! Vďaka! Ďakujem sliepočka, ďakujem za mliečko, ďakujem kravičke a lúke a potôčiku milému a spevavej vodičke! A ty moja sliepočka, odpusť mi, že som bol hltavý a že som na teba zabudol, vernú kamarátku.
Naozaj! Kohútik splnil slovo. Hneď na mieste kde stál, našiel strom žeriav, malvičky, červené guľôčky a pekne sa rozdelil s milou sliepočkou, vernou kamarátkou.
Bol to zase dobrý kohútik.
Koniec.
y
