y
Kukučka v cudzom hniezde
Už v polovici apríla prišla nápadne teplá jar. Stromy v lese žiarili zeleňou a vtáčiky sa pretekali v speve. Potom les náhle stíchol a zo všetkých strán sa ozvali kukučky. Chlapci radostne poskočili a dievčatá začali si pliesť žlté vence z prvosienok, lebo na dedinách až kukučka prináša pravú jar, svadby a šťastné roky života. Potešil sa i starý lesník včasnému príletu kukučiek a povedal: "Akosi početne sa hlásia kukučky - pomocnice, iste sa tohto roku rozmnožia chlpaté húsenice. Už teraz ich je na smrekoch, boroviciach a bukoch veľa. Ak nám kukučky nepomôžu, budú zo stromov holožery - ožraté metly."
Ešte toho dňa na dube našuchorená samička kukučky roztiahla tmavosivé krídla, do vejára rozostrela čierno-bielo pruhovaný chvost a rozkošnícky sa vyhrievala na slnku. Zažiadalo sa jej polietať si po stromoch, s niektorým samčekom sláviť svadbu, a potom vyhľadávať cudzie hniezda drobných vtákov a znášať do každého po jednom žltozelenom pestrobodkovanom vajíčku. Roztúženo zavolala: "Kvik-kvik .. " O krátky čas zašumelo v povetrí a krahulcom podobné samce rútili sa proti sebe v boji o nevestu. Toľko kukučích svadieb bolo toho dňa v lese a také bitky, až drobným vtáčkom tuhla krv od strachu a skrývali sa v tŕní i v burine. Veď prišli krahulcom podobné strašné votrelkyne, príživníčky cudzích hniezd a vražednice vtáčích holiatok.
Najviac sa zvieralo strachom srdce tým drobným vtákom, ktorým kukučka každoročne nasadí nebezpečné kukučie vajce do hniezda a vyliahnuté mladé kukúča potom povyhadzuje vajíčka i mladé z hniezda. Triasol sa trsteniarik v trstí, trasochvost na zemi i strakoš v pichľavých kríkoch, nechcelo sa spievať vynikajúcim speváčikom: červienke, pinke, sivej penici i škovránkovi podobnej ľaptuške. Veď ako sa proti tej nebezpečnej príživníčke brániť, keď je veľká ako holub, sfarbená ako krvilačný krahulec, keď presnorí celý les a zakradne sa k cudziemu hniezdu ako zlodej? Veď jej vajíčka nerozoznáš od svojich. Sú také malé ako vajíčka drobných spevcov a často i farbou i prskanými bodkami celkom podobné. To je na zúfanie, ako tá potvora vie prispôsobiť farbu vajíčka k farbe hostiteľových vajíčok. Napokon sa vtáčatá na porade rozhodli hniezdiť len na dobre skrytých miestach, v dierach, dutinách a pod skrýšou trávy stavať len malé hniezda.
No daromná bola obrana. Kukučka objavila i najtajnejšie skryté hniezda a ako zlodej ustriehla, keď starí majitelia hniezda odišli piť vodu. alebo hľadať potravu. Ak bolo hniezdo primalé na sedenie alebo v ťažko prístupnej dutine, potom kukučka zniesla vajce na zem a zobákom ho vložila do malého hniezda alebo dutiny.
Obžaloby na nebezpečné príživníctvo kukučiek sa množili ako huby po daždi. Vtáčí sudca, ďateľ tesár čierny v čiernom sudcovskom rúchu s červenou čiapočkou, nestačil chodiť vyšetrovať a súdiť, veď každá kukučka znesie až 20 vajec a vždy do iného hniezda. Prvý prípad - v hniezde červienok - nebol ešte taký smutný a dal sa pomerne ľahko riešiť. Tam z dobre skrytého hniezda vo výmole vyhodila kukučka dve vajíčka červienok a namiesto nich vložila jedno svoje. Sudca, tesár čierny, jednoducho vyhodil z hniezda trochu rozdielne kukučie vajce a sľúbil kukučky napomenúť.
S kukučkami veru sudca, tesár čierny, nemal ľahkú robotu, hoci je približne rovnako silný. Našiel ich v najsúrnejšej práci, ako zápasili s pliagou chlpatých húseníc motýľa mníšky, ktorá je najnebezpečnejším škodcom lesných stromov. Kukučky ani nechceli svoju vinu priznať. V tej strašnej záplave húseníc a práce vraj nemajú čas na stavanie hniezda a na odchov mláďat. Musia výchovu mláďat prenechať iným vtákom, ktoré nechcú chlpaté húsenice ničiť. Inak sa to nedá riešiť. Kukučky znášajú vajíčko v každý tretí deň a znáška vajec trvá dva mesiace. Keby za tie štyri mesiace tunajšieho pobytu museli hniezdo stavať, zniesť všetky vajíčka, sedieť na nich a ešte i vykŕmiť mláďatá na jesennú cestu do teplých krajín, veru by štyri mesiace nestačili. Preto musia kukučie vajíčko vysedieť a mláďa kŕmiť pestúni, i keď je to príživníctvo. Za výchovu detí odmenia sa staré kukučky záchranou celého lesa, veď každá z nich ročne zožerie celé vozy húseníc.
Druhá žaloba sa už priam chytala srdca a sudca, tesár čierny, chytil vinníka priam pri čine. V hniezde trasochvostov bielych, pod rozvetvením koreňov stromu sa kukučie mláďa vyliahlo prv a ešte slepé a holé na širokom chrbte a kýptikoch neoperených krídel cez okraj hniezda vyhádzalo vajíčka trasochvostov. Tak zostalo samé, aby sa nemuselo s ostatnými mláďatami deliť o miesto a potravu. Trasochvosty, zaslepené rodičovskou láskou, mu však strašný nevďak odpustili a usilovne ho kŕmili, lebo stále pišťalo hladom.
V hniezde trsteniarika sa stala ešte strašnejšia udalosť, ktorá priam rozrušila lesných obyvateľov. Kukučka k vajíčkam trsteniarika zniesla trochu neskoršie jedno svoje, a keď sa po 12 dňoch vyliahlo tmavé a holé kukúča, boli už na svete všetky holiatka trsteniarikov. Nuž zopakovalo sa strašné prikázanie prírody a mláďa kukučky postupne pred očami pestúnov vyhádzalo do vody potomstvo hostiteľov. Staré trsteniariky usilovne kŕmili príživníka a ten namiesto odmeny im povraždil deti. Tu sa už muselo na výstrahu niečo robiť: potrestať a odstrašiť.
Sudca, tesár čierny, na výstrahu rozhodol sa potrestať za celé pokolenie kukučiek jednu vinníčku väzením, pôstom a za mnohé životy jednou smrťou. Nápadne vyfarbený trasochvost hôrny mal si v úzkej dutine osamelého stromu opraviť svoje hniezdo a zlákať niektorú kukučku na vpašovanie kukučieho vajíčka do dutiny stromu. Tam sa potom malý votrelec vychová, dobre vykŕmi, nech stučnie, nemôže odtiaľ vyletieť, nech piští hladom, bolesťou a napokon zahynie. To bude spravodlivý trest.
Jedna kukučka na fígeľ skutočne naletela. Na zemi pod dutou borovicou zniesla svoje vajce a v zobáku ho vyniesla do úzkej dutiny k vajíčkam trasochvosta hôrneho.
Strašný príkaz prírody sa zopakoval. Slepé a holé tmavé mláďa kukučky, ktoré sa po 12 dňoch vyliahlo, postupne vyhádzalo všetkých šesť vajíčok trasochvosta hôrneho, lebo tie sa mali liahnuť po dvoch týždňoch sedenia. Kukúča vzalo vždy cudzie vajíčko na široký chrbát, medzi dva kýpte krídeliek, vyšplhalo sa dozadu k okraju diery a vyhodilo vajíčko von. Tam boli vajíčka rozbité pod borovicou a v nich, už takmer celkom vyvinuté mŕtve mláďatá. Úbohé staré vtáčiky ako hostitelia kukučke i naďalej hojne nosili potravu, lebo slepý príkaz prírody núti ich kŕmiť všetko, čo je v hniezde.
Kukúča po dvoch týždňoch života a kŕmenia už malo vyjsť z diery na priestranstvo stromu, kde by ho do dospelosti ešte ďalšie tri týždne mali kŕmiť štedrí „hostitelia. No odrastené nemohlo sa cez úzku dieru prepchať von. Trčala von len veľká ustrašená hlava a večne hladný zobák.
Nepríjemné pišťanie v dutine stiesneného vtáka, ustavičné volanie o potravu a záchranu, škrečanie od bolesti vzbúrilo celu horu. Zvieratá sa chodili v celých skupinách pozerať na to mordovisko, a tam si priam zapchávali uši. V ušiach im znel zúfalý škrek, bezmocné pišťanie, bolestné stony a hnevlivé prskanie týraného zvieraťa. Odchádzali prestrašené a znechutené... Len v dobrých srdiečkach malých vtáčkov - speváčikov prebudil sa súcit, preto nosili odrastenej kukučke potravu v celých kŕdľoch. Nosili a dobrotou zvyšovali tesnotu i bolesť.
Sudca, tesár čierny, práve si prezeral hrozne ožraté stromy po húseniciach a klopkaním zisťoval vyschnuté, keď ho našlo posolstvo rozhnevaných kukučiek. Zúrivo sa ha neho oborili a hrozili zastavením práce, ak uväznené mláďa nebude hneď vyslobodené. "My od svitu do súmraku pracujeme, žerieme najohavnejšie chlpaté húsenice a zachránime les, zvieratká i život, nuž a čo máme za to? - Iba nenávisť a smrť. Ľudia nás strieľajú, lebo sa podobáme krahulcom a zvieratá nás bijú, lebo si dáme mláďatá pestúnom vychovať. Túto nespravodlivosť treba hneď odstrániť, veď kukučka každé zničené hniezdo mnohonásobne nahradí ničením chlpatých húseníc, ktoré nijaké zviera nechce, takto sa bránili.
Vtáčí sudca, tesár čierny, sám šiel pomáhať. Do šírky vyklopal otvor v dutom strome a oslobodil nešťastné kukúča z trápenia a istej smrti. Celá hora si oddýchla, lebo sa už neozýval strašidelný krik. Oslobodený mladý vinník s vyhladovanou chuťou sa dal do práce ničiť pliagu húseníc, lebo nebezpečenstvo ešte trvalo. A práca sa darila, veď každá kukučka zožerie za minútu až pätnásť škodlivých húseníc. Za rok sú to celé vozy. Prišlo i odpustenie, lebo spoločná práca na záchrane života a spoločné utrpenie zmierujú aj nepriateľov.
