y
Hrnček, var!
V jednej dedine žila chudobná vdova a tá mala jednu dcéru.
Bývali v starej chalupe s deravou drevenou strechou. Žena chodievala v zime do lesa na drevo, v lete na jahody a v jeseni pomáhala na poli. Dievčina nosievala do mesta domáce vajíčka, ktoré predávala na trhu. Takýto bol ich spôsob obživy.
Raz v lete, keď vdova ochorela, musela ísť do lesa na jahody jej dcéra, aby mali z čoho uvariť kašu. Dievčina si vzala džbánok a kúsok čierneho chleba a išla. Keď už mala džbánok plný jahôd, sadla si, vybrala zo zástery chlieb a začala obedovať. Bolo akurát poludnie.
Odrazu sa z ničoho nič pred ňou objavila stará žena s hrnčekom v rukách, ktorá vyzerala ako žobráčka. „Ach, dievčatko moje zlaté!“ hovorí, „taká som hladná. Od včerajšieho rána som nemala v ústach ani kúsok chleba. Nedala by si mi kúsoček?“ „Prečo nie,“ odvetilo dievča, „ak chcete, dám vám hoci aj celý, však ja dôjdem domov. Len či pre vás nebude príliš tvrdý.“ Dievčina podala starenke celý svoj obed. „Zaplať Pán Boh, dievčatko moje zlaté, zaplať Pán Boh! Za to, že si taká láskavá aj ja ti musím niečo dať. Darujem ti teda tento hrnček. Keď ho doma postavíš na stôl a povieš: „Hrnček, var!“ navarí ti toľko kaše, koľko budeš chcieť. A keď už budeš mať dosť, tak len povedz: „Hrnček, dosť!“ a hneď prestane variť. Len nikdy nezabudni, čo máš povedať. Hneď, ako jej starenka podala hrnček, kamsi zmizla a dievčina ju viac nevidela.
Keď sa dcéra vrátila domov, porozprávala svojej matke, čo sa jej prihodilo v lese a hneď postavila darovaný hrnček na stôl, aby zistila či ju tá žobráčka neoklamala. Povedala: „Hrnček var!“ a v hrnčeku sa hneď začala variť kaša, ktorej bolo stále viac a viac. Skôr ako ženy narátali do desať, hrnček bol plný. „Hrnček, dosť!“ prikázalo dievča a hrnček ihneď prestal variť. Obe ženy si sadli a s chuťou jedli, kaša bola chutná ako mandle.
Po jedle vzala dcéra do košíka niekoľko vajec, ktoré zobrala do mesta na trh, kde sa zdržala až do večera. Matka sa jej už nevedela dočkať, opäť dostala chuť na čerstvú kašu. Sama teda vzala hrnček, postavila ho na stôl a povedala: „Hrnček, var!“ V hrnčeku sa hneď začala variť kaša, a sotva sa vdova otočila, hrniec už bol plný. „Musím ešte zbehnúť po misku a lyžicu,“ šomrala si žena kráčajúc do komory.
Keď sa však vrátila, zostala stáť ako obarená: kaša sa prúdom valila z hrnčeka na stôl, zo stola na lavicu a z lavice na zem. Preľaknutá žena zabudla čo má povedať, aby hrnček prestal variť.
Rýchlo priskočila a prikryla hrnček miskou, pretože si myslela, že tým kašu zastaví. Lenže miska spadla na zem a rozbila sa, pričom kaša sa naďalej hrnula miestnosťou, až jej bolo v izbietke toľko, že vdova musela utiecť do chodbičky, kde zhrozená bedákala, čo to tá nešťastnica priniesla domov.
O chvíľku už tiekla kaša z izbietky cez prah až do chodbičky. Čím jej bolo viac, tým viac jej aj pribúdalo. Matka už nevedela odkiaľ kam a v panike vyliezla na povalu, kde naďalej bedákala. Netrvalo dlho a kaša sa ako mračná valila cez dvere až na cestu a kto vie, aký by to celé malo koniec, keby sa práve nevrátila domov dcéra a nepovedala: „ Hrnček, dosť!“
Aj keď sa kašu napokon podarilo zastaviť, na dedinskom námestí už vytvorila taký veľký kopec, že sedliaci, ktorí sa tou cestou vracali večer domov, nemohli prejsť na druhú stranu a museli sa cez kašu najprv prehrýzť.
