y
Slniečko priateľ zvieratiek
Vychádzajúce slniečko každé ráno tíško budí z nočného spánku obyvateľov lesa. Kto sa prvý zobudí, ten budí ostatných. Tak tomu je každé ráno.
Je to utešený pohľad na zdravím prekypujúce lesné zvieratká, ako bezstarostne pobehujú po čistinke lesa. Slniečko im posiela svoje teplé lúče, aby si zohriali skrehnuté údy z chladnej noci.
Medzi slniečkom a zvieratkami je veľké priateľstvo. Slniečko nielen že ich hreje, ale ich aj chráni pred nepriateľmi. Keď je tvár slniečka vážna, každý vie, že niečo nie je v poriadku.
Bezstarostne skákajúca veverička v korune stromov vidí vážnu tvár slniečka. Spozorovala, že za kmeňom stromu je ukrytá líška a uprene hľadí na tučnučké, nič netušiace zajačiky.
„Veď ja ti ukážem, povedala si veverička. Vzala do labiek najväčšiu borovicovú šišku, namierila a spustí ju rovno na nos líšky. Vyľakaná líška vzala nohy na plecia a stratila sa v húštine lesa.
Keď sa veverička presvedčila, že už od líšky nehrozí nebezpečie, vyrozprávala ostatným zvieratkám, v akom nebezpečenstve boli zajačkovia. Zvieratká jej boli za to vďačné. Iba medvedík Macko neuznával záslužný čin veveričky. „Na strom sa vydriapem aj ja“, hovorí Macko a už sa aj driape na najbližší strom.
Sotva sa medvídek Macko vyškriabal iba kúsok na strom, pyšným pohľadom sa pozrel na ostatných kamarátov. Hlava sa mu však zakrútila – stratil rovnováhu a celou svojou dĺžkou a šírkou sa zrútil na zem. Na veľké jeho šťastie, že si neublížil.
Macko sa však nepoužil, naopak si zaumienil, že všetkým ukáže, aký je on hrdina. Vybral sa do lesa, vyhĺadal strom, kde lesné včely mali úle s medom. „To budú závidieť ostatní kamaráti, keď im poviem, ako som si zamaškrtil“. Uvažoval Macko pre seba a driapal sa na strom ku včelám.
„Beda, prebeda“, zúfalo kričí utekajúci Macko a za ním celé mračno včiel. Aj keď bolo slniečku medvedíka Macka ľúto, predsa sa s chuťou zasmialo, ako potrestali včeličky maškrtníka.
Veru Mackovi nebolo do smiechu. Nielen to, že v celom tele cítil bolesť od uštipnutia včiel, ale ešte aj tá hanba pred kamarátmi. Preto Macko oviazaný, iba z diaľky smutno pozeral na bezstarostné hry svojích priateľov.
Neďaleko lesnej čistinky bola horáreň a pri nej prekrásna zeleninová záhrada. Utešený pohľad bol na krásnu kapustu, kaleráb, mrkvu a dalšie druhy zeleniny.
Túto krásu horárovej záhrady objavili aj zajačikovia. Až v očkách sa im stmievalo pri pohľade na krásnu, mladú chrumkavú kapustu. Zajačkovia neodolali a tiško sa plazili k záhonu kapusty.
Na dvore horárne dospával Bodrík, prerušovaný nočný spánok. Slniečko svojími lúčmi zobudilo Bordíka. Ten otvorí oči, rozhliadne sa vôkol seba a v záhrade spozoruje nevítaných hosťov – zajačikov.
„To je už veľa, čo si títo lapaji dovoľujú“, zahundre si Bodrík a už sa aj dal do prenásledovania zajačikov. Zajačikovia dobre vedeli, že s Bodríkom pri takejto príležitosti nie sú žarty a preto zo všetkých síl dali sa na útek.
Dobre popreháňal Bodrík maškrtných zajačikov. Tí udýchaní, ukrytí v kríčku, pozerajú za odcházajúcim Bodríkom. Nebolo im do smiechu, ale predsa sa niekto usmieval. Bolo to slniečko, ktoré všetko videlo.
Leto prešlo a zelenú farbu lesa vystriedal pestrofarebný závoj. Lúče slniečka už tak nehriali a aj nálada zvieratiek poklesla. Iba mylý ježko neúnavne znášal do svojho domova posledné jesenné ovocie, aby si v zime prilepšoval.
Prišla zima a sneh pokryl svojou bielou prikrývkou celý les. Všetko utíchlo, iba zajačkovia už v bielich kožúškoch pobehovali po snehu, aby sa zahriali.
Nepriateľom zvieratiek v lese nebola zima a sneh, ale aj hladujúce šelmy. Malá, zúfalo utekajúca srnka sa mala možnosť o tom presvedčiť, keď ju prenasledoval vyhladovaný vlk.
„Pomoc,“ kričí zúfalo utekajúca srnka pred vlkom.V poslednej chvíli slniečko zasiahlo. Oslepilo svojimi lúčami rozzúreného vlka. Ten nespozoroval pred sebou strom a preto v plnej rýchlosti do neho narazil. Srnka sa zachránila v húštine lesa.
Obľúbenym miestom lesnýchc zvieratiek v zime bola horáreň. Pri nej boli postavené krmidlá, ktoré každý deň zásoboval dobrý ujo horár čerstvým krmivom.
O vtáčikov sa postarali pionieri. Postavili im búdky na stromy, ktoré ich chránili nielen pred štipľavým mrazom, ale v nich majú aj potravu, ktorú tam starostliví pionieri pre nich pripravujú. Až príde zase leto, vtáčikovia sa im za to odvďačia spevom.
