y
Pravý indián
Na brehu Strieborného jazera, v malej indiánskej dedinke Sewaru, žili otcovia a mamy, starenky a starci a kopa veselých deti. Naháňali sa a šantili, v jazere sa potápali, po lúkach sa váľali.
Keď prikryl všetko dookola biely sneh, lyžovali sa dolu briežkom, po ľade sa kĺzali. A len čo zasvietilo jarné slnko, už bola zasa kopa deti na lúke za dedinou.
Iba jeden indiánsky chlapec nebol medzi nimi. Sedel pred stanom, žmurkal do slniečka a hladkal svoju priateľku mačičku. Tá ticho priadla, tiež žmúrila očká a obom bolo dobre. Raz sa pri chlapcovi zastavil náčelník, múdry Jakanaw. - A čože ty, Mačiarik? - spýtal sa chlapca. - Prečo nebeháš po lúke, ako ostatní mládenci? - Nechce sa mi. - Odvetil malý Indiánik. - Mne je takto dobre. - Hm... dobre... Možno raz oľutuješ... - povedal náčelník a odišiel. Mačiarik by sa ho bol rád spýtal, ako to myslí, no Indiáni sú už raz takí. Veľa toho nenavravia.
A tak Mačiarik ďalej sedel pred stanom, jedol, čo mu mama priniesla a zaspával pri mačacom pradení. Odrazu ho prebralo bubnovanie. Mačiarik horko-ťažko vstal a išiel sa pozrieť, čo sa robí.
V strede dediny stál Náčelník a hovoril: - čujte, všetci Indiáni od Strieborného jazera! Slnko sa vrátilo na teplú oblohu. Je jar. Prišiel čas, aby sme vyskúšali svoje deti, či z nich budú praví Indiáni! - Aké tam skúšanie - zahundral Mačiarik. - Indiánom som sa narodil, tak teda som Indián. - A náčelník pokračoval. Usporiadame preteky. Kto dobehne do cieľa, na druhom konci jazera, kým nezapadne slnko, toho prijmeme medzi mužov. Komu sa to nepodarí, zaslúži si posmech. - Potom sa náčelník pozrel na Mačiarika a pokračoval, ako by hovoril iba jemu. - Verím, že ste schopní mládenci. Veď ste dlhý čas trénovali.
Mačiarik nezniesol pohľad náčelníka Jakanaw. Radšej sa vytratil a vrátil sa pred svoj stan. Tam stál a ticho rozmýšľal. - Trápi ťa niečo? - Ozvala sa mačička, ktorá sa vedela so svojim priateľom rozprávať indiánskou rečou. - Vraj trénovať... - Zahundral Mačiarik. - Veď by som aj trénoval, keby som vedel, čo to je. - To znamená cvičiť, behať, skákať... Ale pravidelne. Každý deň. - Vysvetlila mu mačička. - Čo? Každý deň? - čudoval sa Indiánik. - To je priveľa. - Ak chceš, aby ťa prijali medzi pravých Indiánov, neostáva ti nič iné. - Odvetila mačička a vzdychla si. - Aj tak je už neskoro. Stále iba sedíme, jedlom sa napchávame a zasa sedíme... Zatiaľ čo iné deti...
Nemusela ďalej ani vysvětlovať. Stačilo sa pozrieť na lúku, na šantiacich mládencov. Mačiarik vstal, pretiahol sa a povedal: - Dobre teda. Poďme.
- Trénovať? - Spýtala sa mačička. A keď Indiánik kývol hlavou, veselo sa rozbehla. - Chytaj ma! Chytaj Mačiarik! A tak sa prebehli cez dedinu aj cez lúku, cez borovicový les a stále vyššie, ku skalám. - Už... už nevládzem! - Zabedákal Mačiarik a ledva vedel dych polapiť.
- Tak sa zastav a zacvič si! - Zvolala mačička z vysokej skaly. Sama mu miaukala do rytmu a Mačiarik cvičil. A potom zasa beh a zasa cvičenie.
- Nehrám sa! - Vykríkol nahnevane Indiánik a sadol si na skalku. - Všetko ma už bolí! - Bol unavený a bodaj by aj nie, keď mu ruky aj nohy zleniveli, bruško sa zaguľatilo od ustavičného sedenia. – Poďme Mačiarik! Poďme! - Súrila ho mačička.- Nebuď lenivý!- Ani ma nenapadne.- Odvetil Mačiarik.- Teraz si ľahnem a hotovo!
- A to veru urobiť nemal. Ako sa vystrel na skale, prevážil sa... mačička nestačila ani skríknuť, keď malý Indiánik prekoprcol cez skalu a spadol dole, do hlbokej priepasti.
Mačička si od. strachu zakryla očká a otvorila ich až vtedy, keď sa z hĺbky ozvalo: - Aúúú! To boli! - Sláva! Žije! - Zavolala veselo mačička a pribehla na kraj priepasti. - Čo za sláva? Aká sláva? - Hneval sa Mačiarik. - Veď som sa poudieral. - To nič. Len keď sa horšie nestalo. Vylez von! - Povedala mačička. A vtom sa ozvalo ďalšie bubnovanie. To náčelník zvolával mládencov na závody. - No tak vylez nepočuješ!? - Povedala mačička. - Začnú sa závody! MUSÍŠ tam byť. Mačiarik prestal jojkať, pozrel na skaly okolo seba a skúšal vyliezať. Lenže to nešlo. Spadol prihlboko a síl mal primálo.
Keď to priateľka mačička videla, odbehla bez slova. - Mačička počkaj! Ostaň! - Volal Mačiarik a bolo mu do plaču. Z diaľky sa ozýval veselý pokrik, preteky boli v plnom prúde a on ostal v hlbokej priepasti. Až teraz Mačiarik pochopil, že čo mu vravel múdry Jakanaw. Veru ľutoval, že nemá viacej síl. Ľutoval, že sa celé dni vyvaľoval pred stanom.
Zatiaľ mačička pribehla do dediny a obtierala sa o nohy Indiánov. Nemohla ich prosiť o pomoc, pretože rozprávať sa vedela iba s Mačiarikom. A tak iba skákala a žalostne miaukala.
Závody sa skončili. Slnko sa už skláňalo nad jazerom a všetkých mládencov prijali za pravých Indiánov. - Čo tá mačka chce? - Spytovali sa Indiáni. - Keby sme jej len rozumeli.
Až vtedy si všimol mačku aj Náčelník Jakanaw. - Zle je. Povedal. Niečo sa stalo s Mačiarikom.
Mačička od radosti, že ju pochopil podskočila a už aj bežala ku skalám. Jakanaw za ňou a za náčelníkom celá dedina.
Zatiaľ sa Mačiarik v priepasti prebral. Videl, že sa stmieva a začal liezť. Lenže márne sa snažil, márne sa driapal. Nemal dosť síl, nebol dosť šikovný, aby sa vedel sám vyslobodiť. A tak si sadol na dno priepasti a zasa nariekal.
Odrazu počul v diaľke krik. Pozrel sa hore a hneď mu odľahlo. Nad skalami sa objavila hlava náčelníka Jakanaw a za ňou hlávky malých Indiánov. - Tu som! Tu! - Zakričal Mačiarik. Hneď niekoľko Indiánov šikovne zliezlo dole a pomohlo Mačiarikovi. Ten horko ťažko vyliezol a už stál na skale, pred múdrym náčelníkom.
- No, Mačiarik? - Spýtal sa Jakanaw. - Spomínaš si, čo som ti povedal? - Áno... - Priznal zahanbený malý Indiánik. - Doplatil som na svoju lenivosť. - Sláva! - Ozvalo sa odrazu. - Sláva, náš Mačiarik zmúdrel! - To volali Indiáni, tešili sa, že to všetko tak dobre dopadlo. Iba Mačiarik bol trocha smutný. Pozeral sa na krásne čelenky Indiánov a bolo mu ľúto, že jemu taká nepatrí. Starý náčelník akoby tušil, na čo Mačiarik mysli, povedal: - Nič to Mačiarik. Túto jar sme prijali všetkých chlapcov medzi Indiánov. Až na teba... Ale ak budeš poriadne, pravidelne cvičiť, trénovať, o rok, sa aj ty dočkáš.
- Budem! Budem trénovať! - Zavolal Mačiarik a aby ukázal, že to mysli naozaj vážne, hneď sa aj do toho pustil. - Miaú... ani mne nezaškodí .. - Povedala mačička a tiež sa pustila do cvičenia.