Teraz je však okno zatvorené a holúbky zvedavo nakúkajú dnu. Nemá ich kto nakŕmiť, nemá im kto nasypať.
Pes Bodrík netrpezlivo behá po dvore. „Už tu mal dávno byť!“ vŕta mu v hlave. „Chlapec sa predsa nikdy neoneskoril. Či sa mu azda niečo stalo?“ Najlepšie bude, keď sa presvedčí. – „Vybehnem hore na poschodie,“ hovorí si v duchu.
Ale pred dverami bytu, kde býva chlapec, stoja ľudia. Čítajú oznámenie na dverách: Nevstupovať, nebezpečná choroba! „Kde sa len mohla v našom dome vziať?“ čudujú sa. „Veď je to taký pekný, čistý dom!“
„Cez dvere nemohla,“ ubezpečuje sa Bodrík, „veď dobre dávam pozor, kto vchádza dnu.“ „Po streche neprišla,“ uisťuje macka, ktorá sa často prechádza po škridliciach. „Vzduchom nepriletela,“ šteboce lastovička, „ja strážim celý vzdušný priestor a nepripustím ani muchu.“
„Kopa škorice...! aby sme sa to nedozvedeli,“ uvažuje Bodrík. A už beží k svojej osvedčenej detektívnej kabele. Berie si z nej lupu a za pomoci svojho dobrého nosa starostlivo prezerá schodište, chodbu a celý dvor. „Zaujímavé... o veľmi zaujímavé,“ hľadí na kopu odrobiniek pod chlapcovým oknom. „Toľko ich nasypal, že ich vtáčiky nestačili pozobať. Hm, máme to tu celé smetisko,“ nepokojne sa zastavil, keď uzrel medzi odrobinkami aj zvyšky mäsa, kostí a iných jedál.
Keď niekto vidí Bodríka s nastavenými ušami a naježenou srsťou, vie, že ho neslobodno vyrušovať. Iste je voľačomu dôležitému na stope. „Ale čo významné môže byť pri pivničnom okienku?“ uvažuje kocúr a priateľsky potiahol psíka za chvost. „Ufff!“ zavrčal Bodrík a len-len že kocúra nechytil za vyleštený kožúšok.
Ledva stačil kocúr vyskočiť na prístrešok, kam nahnevaný Bodrík nedočiahol. „Kocúr to nebol,“ uvažuje medzitým Bodrík. „Ten má bielo-žltý kožúšok. Kto to však sem chodieva?“ Skúma, prikladá lupu na srsť, objavenú na pivničnom okienku. Ej, ťažký to bude oriešok!
Sedí si, sedí, uvažuje, čo ďalej. Hľadí hore i dolu, bližšie i ďalej, aj na opustenú loptu, ale nič nevyhútal.
Keď neobjavil vo dne, rozhodol sa, že bude pokračovať v pátraní v noci. Ukryl sa za neďaleký krík a oči uprel na pivničné okienko. Aj kosti ho začínali tlačiť, aj driemoty sa ho chytali, ale nepoddal sa. A dobre, že zostal, lebo čoskoro sa začali diať čudesné veci.
Najprv čosi zašušťalo a čosi zapišťalo. „Zbojníci?“ spýtal sa psík sám seba v duchu a srdce sa mu zachvelo. „No len, no, veď sa vy vyfarbíte!“ posmelil sám seba a zaostril zrak. V otvore okienka sa objavilo zvieratko. Jedno, druhé, tretie... Najväčšie zvieratko vedie celý kŕdlik menších rovno pod okno k zvyškom potravín.
Bodrík div oči nevyočí. Prizerá sa, ako si zvieratká pochutnávajú. Chrumkajú si, mliaskajú, s chuťou si zajedajú. Netrvalo dlho a večera zmizla v hladných krkoch. „Teraz asi odídu,“ pomyslel si Bodrík a na- mrzel sa, lebo narýchlo si nestačil premyslieť, čo urobiť.
Zvieratkám sa však ešte nechcelo odísť. Pod stenou objavili loptu, s ktorou sa cez deň hrávali deti a začali s ňou šantiť.
„Chlapcova lopta a potkany!“ div že Bodrík nevykríkol. Ale zdržať sa nezdržal. Zakňučal spravodlivým hnevom a skočil po nevítaných návštevníkoch. Kým však stačil zasiahnuť, zvieratká nelenili. Tichú tmavú noc narušilo iba trochu šuchotu a v tme sa strácajúceho cupotu.
Bodrík tej noci už oči nezažmúril. Rozmýšľal, ako zbaviť dom nepríjemných nočných návštevníkov. A nebol by sa veru ukázal na oči ostatným, keby si nevedel poradiť. Ešte nad ránom za pomoci starostlivej sliepočky pozametali dvor.
Potom pekne upratali aj schodište a pivnicu a nezabudli ani na loptu. Kačička pomohla ju Bodríkovi umyť do čistučká pri studni, aby sa s ňou chlapec znova mohol bez obavy hrať. Robili to všetko kvôli chlapcovi, lebo teraz presne vedeli, ako sa dostala zlá choroba od potkanov až k nemu.
Radostne sa usmievali, keď videli, ako je všade čistučko. Tešili sa, že potkani už neprídu, lebo také prostredie nie je im po vôli. Ale naozaj je už všetko v poriadku? Ej, veruže nie! Až teraz, keď je tu aj chlapec a keď si po hre s loptou pekne do čistučká poumýva ruky...
Až teraz, keď je všetko v najlepšom poriadku, keď žiari všade čistota, kvetinky dvíhajú svoje hlávky, dom je znovu veselý a šťastný. A Bodrík... Bodrík sa bude môcť znova spokojne prechádzať so zdvihnutých chvostíkom, lebo vie, že choroba takéto domy zďaleka obchádza.
y
