Starí sostrkujú hlavy dohromady: „Kto to je asi?“ Chlapci sa uškĺabujú, dievčatá sa Katke smejú - ale Katka nevidela, nepočula, bola rada, že tancuje. Celé odpoludnie, celý večer tancoval pán len s Katkou, a potom ju vyprevádzal po dedine.
„Bodaj by som mohla s vami tak do smrti tancovať ako dnes!“ povedala Katka, keď sa mali rozchádzať. „To sa ti môže stať; poď so mnou.“ „A kde zostávate?“ „Chyť sa ma okolo krku, ja ti to poviem.“
Katka sa ho chytila, ale v tom okamžiku sa pán premenil na čerta a letel s ňou rovno do pekla.
Zabúchal na vrata, kamaráti mu otvorili, a keď videli, že je celý upachtený, chceli sňať z neho Katku. Ale tá sa ho držala ako pijavica, živou mocou sa nedala odtrhnúť; s Katkou na krku musel čert k pánu antikristovi.
Hovoril mu, ako počul Katku nariekať o tanečníka ; že ju chcel zastrašiť a po tancovaní jej ukázať peklo; nevedel ale, že sa ho nebude chcieť pustiť. „Pretože si hlupák,“ vyšiel si na neho pán. „Zmizni mi z oči a hĺad, aby si sa jej zbavil.“
Čert sa mrzuto driapal s Katkou na zem. Sĺuboval jej hory doly ak sa ho pusti, preklínal ju, ale nič nebolo platné. Utýraný a nahnevaný prišiel s Katkou na lúku, kde mladý ovčiar v hrozitánsky velkom kožuchu pásol ovce.
,,Koho to nesiete ?“ opýtal sa ovčiar Čerta, premeného na obyčajného človeka. Čert nariekal, že mu tá ženská skočila na krk a nechce sa bo pustiť; že ju chcel niesť do najbližšej dediny, ale že už pod ním klesajú nohy. ,Ja Vám ju napol cesty odnesiem,“ povedal ovčiar.
„Chyť sa ma!“ krikol ovčiar na Katku. Katka sa hneď pustila čerta a chytila sa ovčiara. Mal čo niesť, Katku a ten velký kožuch. Premýšlal, ako by sa Katky zbavil. Prišiel k rybníku a napadlo mu, že by ju tam hodil.
Pomaličky vytiahol z kožuchu jednu ruku - Katka nič nevedela - vytiahol druhú, odopnul prvé pútko od gombíka, odopnul druhé, tretie a žblunk - Katka leží v rybníku aj s kožuchom.
Čert sedel na medzi, pásol ovce a díval sa, kedy sa ovčiar s Katkou vráti. A divil sa, keď ovčiar prišiel len s mokrým kožuchom na rameni. Ďakoval mu a slúbil, že sa mu za tú službu raz bohato odmení; povedal ovčiarovi, že je čert a zmizol.
V tej zemi, kde žil ovčiar, panoval mladý knieža, veĺký marnotratník. Čo on neprehýril, nechali si pre seba jeho dvaja správcovia; ľudu sa žilo velmi zle. Raz povolal knieža hviezdára a ten čítal z hviezd: „Než bude druhá štvrť mesiaca, príde čert pre oboch správcov, a za úplňku príde i pre teba, kniežacia milosť.“
Slová hviezdára otriasla kniežaťom; začal žiť pokojne, púšťal sa do spravovania zeme a dúfal, že snad sa mu krutý osud nevyplni. Správcovia dali svoje hrady zatarasiť zo všetkých strán, aby čerti nemohli prísť pre nich.
Chudobný ovčiar pásol svoje stádo a nestaral sa, čo sa vo svete deje. Jedného dňa nenazdajky stoji pred ním čert: „Prišiel som, ovčiar, aby som sa tí odmenil.“ Povedal mu, čo má robiť a aký plat si potom od správcu vyžiadať. „Nežiadaj ale vyslobodiť kniežaťa; to by si musel vlastnú kožu nastavit!“
Keď bola štvrť mesiaca, stáli u hradu jedného z tých dvoch správcov zástupy ĺudstva; chceli vidieť, ako čert ponesie pána. Zrazu sa strhne zúfalý krik, vrata sa otvoria a čert tiahne napolo mrtvého pána von. Ovčiar vystúpi, vezme pána za ruku a čerta odstrči: Odíď, lebo bude s tebou zle!“
Čert v tejto chvíli zmizol, pán bozkával ovčiarovi ruku a pýtal sa ho, čo si žiada za odmenu. „Dve vrecia zlata!“ povedal ovčiar. Pán poručil, aby mu ich ihneď vydali. U druhého hradu ovčiar tiež tak dobre pochodil.
Knieža poslal voz pre ovčiara so štyrmi koňmi a žiadal ho, aby sa i nad ním zmiloval a z drápov pekelných ho vyslobodil. „Vám to sĺúbiť nemôžem, jedna sa tu o mňa,“ odpovedal ovčiar. „Keby ste sa chcel ale celkom polepšiť, pokusil by som sa o to, i keby som sám mal isť za vás do horúceho pekla.“ Knieža sĺúbil.
So strachom a hrúzou čakali všade úplnok, lebo ako sa knieža polepšil, nemohol si nikto hodnejšieho pána priať. V čiernych šatoch a smrtelne bledý sedel knieža a očakával buď ovčiara alebo čerta.
Naráz sa otvoria dvere a pred ním stojí čert. „Stroj sa, pane knieža, hodina vypršela, som tu pre teba.“
Knieža bez slova vstal a kráčal za čertom na dvor, kde stálo nesmierné množstvo ľudí. Medzi nimi sa predierá ovčiar a zďaleka volá na čerta; „Uteč, uteč, lebo bude s tebou zle.“ Čert mu pošepkal: „Nevieš, čo som ti povedal?“ „Blázon, mne ide o teba. Katka je živá a pýtá sa na Teba.“
Sotva počul čert o Katke, hned bol ten tam a kniežaťa nechal na pokoji. Ovčiar sa mu v duchu smial. Knieža urobil ovčiara svojím prvým dvoranom a miloval ho ako vlastného brata. Však ovčiar bol správným dvoranom; z tých vriec zlata si nenechal ani groša; pomôhol tým, od ktorých ich správcovia vydreli.
y
