Doma Kaja darmo hľadali. Nikto nevedel, kde sa podel. Hovorili, že sa hádam utopil, keď sa spustil so sánkami na rieku, ktorá tiekla okolo mesta. Gerda plakala a nariekala, ale márne slzy ronila, o Kajovi nebolo ani chýru ani slychu.
Na jar si Gerda obula červené črievičky a zašla k rieke. „Dám ti svoje krásne črievičky,“ povedala rieke, „ak mi vrátiš Kaja.“ Rieka šumela, akoby prisvedčovala. Gerda teda nasadla do činka, ktorý bol uviazaný v sušine, a hodila črievičky do vody.
Člnok sa odrazil od brehu a plával čím ďalej tým rýchlejšie. Gerda sa spočiatku bála, .ale potom sa tešila, že ju rieka zanesie ku Kajovi. Na brehoch Gerda videla plno kvetín a stromov, na lúkach sa pásli kravy, ale nikde nebolo ani jediného človiečika.
I priplávala k veľkej čerešňovej záhrade, v ktorej stál domček s červenými a modrými oblôčkami. Z domčeka vyšla starenka. Bola to dobrá čarodejnica. Na hlave mala široký klobúk, pomaľovaný kvetinami. Starenka pritiahla člnok berličkou k brehu a Gerda vyskočila na breh.
Povedala, kto je a koho hľadá. Starenka jej povedala: „Istotne Kaja nájdeš, len nebuď smutná.“ Potom zaviedla Gerdu do chalúpky, dala jej čerešieň a rozčesávala jej vlasy zlatým hrebeňom. Česala, česala a Gerda na Kaja pomaly zabúdala.
Potom starenka vyšla do záhrady a zdvihla svoju barličku nad ružové kriky, ktoré sa hneď. prepadli do čiernej zeme. Chcela, aby Gerda u nej zostala, ale bála sa, že by. jej ruže pripomínali domov a Kaja, preto ich odstránila.
Gerda spávala v červených hodvábnych poduškách, popretkávaných fialkami. Vo dne sa hrávala v záhrade. Ale tu sa jej ustavične zdalo, že jedna z kvetin chybí avšak nevedela, ktorá. Len raz zadívala sa na starenkin klobúk, pomaľovaný kvetinami. Medzi nimi bola i ruža. A Gerda bosá priam vybehla do šíreho sveta.
Keď ustala a už nemohla utekať, sadla si na kameň. Blízko nej poskakovala vrana. I porozprávala Gerde o šikovnom chlapcovi, ktorý dostal za ženu princeznu. „To bol Kaj!“ zvolala Gerda a poprosila vranu, aby ju zaviedla do zámku, kde chlapec býva.
Pretože Gerda bola bosá, vrana ju viedla do zámku zadnými dvierkami. Prekrásnymi sálami došli do spálne, kde na hrubej zlatej tyči viseli dve postele, podobné laliám. Gerda netrpezlivo nakukla do tej, kde spal princ — ale nebol to Kaj.
Na druhý deň princ s princeznou dali Gerde šaty, črievičky a kočiar z čistého zlata. Gerda šla ďalej. V tmavom lese žiaril kočiar ako plameň. Len ho zazreli lúpežníci, nuž chceli Gerdu zabiť.
Ale s lúpežníkmi bola i dcérka lúpežníckej gazdinej, a tá povedala, že sa chce s Gerdou hrať. Odviedli ju teda do lúpežníckeho zámku, ktorý bol od strechy až po zem celý rozpukaný. Gerda spala s lúpežníckym dievčatkom v kúte pri holuboch a pri bielom sobovi.
Tomuto sobovi lúpežnícke dievčatko rozkázalo, aby Gerdu odniesol do Laponska, kde Snehová kráľovná máva svoj letný stan. Sob letel horami — dolami, cez lesy a močariny až k chatrči starej Laponky. Zatiaľ, kým si tu oddýchli, Laponka napísala na sušenú rybu niekoľko slov svojej priateľke Finke.
Na oblohe horela prekrásna severná žiara a sob len utekal. Finka potom prečítala odkaz, dala uvariť rybu a povedala: „Kaj je naozaj u Snehovej královnej. Zanes Gerdu do jej záhrady,“ rozkázala sobovi. „Zosaď ju v kroví za červenými jahodami a potom sa vráť.“
I dali sa na ďalšiu cestu. Ale Gerda nechala si u Finky črievičky a rukavice, nuž bolo jej zima. A tu naraz z jej dychu vytvorili sa -anjelici, hladkali je ruky a nohy, takže ju potom neoziabalo. Ponáhľali sa k zámku. Steny mal z poletujúceho snehu a dvere z ostrého vetra.
Snehová kráľovná nebola doma. Odletela do teplých krajín, aby tam zasnežila aspoň temená vrchov. Garda šla ľadovými sálami — tu naráz vo veľmi dlhej a prázdnej sále zazrela Kaja.
Chytila ho okolo krku, objala, plakala a volala: „Kaj, môj milý Kaj! Konečne som ťa našla!“ Jej horké slzy padali Kajovi na prsia, prenikali až k srdcu a tam mu pomohli rozpamätať sa na všetko, čo kedysi bolo. Obaja sa potom od radosti smiali i plakali.
Chytili sa za ruky a vyšli zo zámku. Vetry sa utíšili a slniečko zažiarilo. V kroví za červenými jahodami už ich čakal sob so sobicou a odniesol ich k Finke a od nej k Laponke. Na hraniciach krajiny sa zvieratá s Kajom a Gerdou rozlúčili a vrátili sa do rodnej vlasti.
Kaj s Gerdou teraz už išli pešky. V lese sa stretli s lúpežníckym dievčaťom. Išla do sveta na prekrásnom koni, ktorý kedysi ťahal Gerdin zlatý kočiar. Lúpežnícke dievča im sľúbilo* že až pôjde dakedy cez ich mesto, tak ich navštívi.
Bola jar, všetko kvitlo, zvony vyzváňali a oni sa blížili k svojmu domovu. I vošli do brány a hore schodmi rovno do izbičky. Všetko v nej bolo na tom istom mieste ako predtým. No keď prechádzali dvermi, spozorovali, že sú už dospelými luďmi.
Pod oblokom kvitli ruže a svojimi halúzkami nakláňali sa do otvorených oblokov. Gerda s Kajom si sadli na svoje stoličky pod ružami a chytili sa za ruky. Bolo im dobre ako nikdy predtým. Našli svoj domov a našli seba.
y
