y
Kráľ Lávra
Bol raz jeden starý dobrý kráľ. Panoval v krajine, ktorú od ostatného sveta delilo šíre more. Kráľa Lávru si podnes chváli jeho írsky ľud, hoci kráľ mal jednu slabosi: neznášal holičov.
Vlasy nosil dlhé až na krk a holiť sa dával iba raz do roka, na letnice. Holiča, ktorý ho strihal, čakala podivná odmena: šibenica! Írčanov mrzela táto kráľova ukrutnosť. Povedali si však: čo chce kráľ, iste je zdravé a dobré pre poddaných, a tak si po rokoch na toto čudáctvo zvykli.
Len holiči si nemohli zvyknúť. Nezostávalo im nič iba trpieť, lebo na rebéliu ich bolo málo. Každý rok pred letnicami sa schádzali pred radnicou a smutne hádzali žreb, aby vedeli, komu pripadne holiť kráľa, a potom visieť na šibenici.
Raz padol žreb na Kukulína, syna starej vdovy. Len čo to vdova počula, strachom omdlievala a nariekala: „Ach, môj Kukulín!“
Mladík kráľa oholil, a už si ho kat viedol. Kukulínova matka sa predrala ku kráľovi a orodovala za syna.
„Maj zľutovanie, pane! Čo si ja, úbohá vdova, počnem! Môj muž padol v tvojich službách a teraz mi chceš hanebne vziať aj syna, moju jedinú oporu? Máš síce dobré srdce, ale raz za rok istotne šalieš: pre nič za nič nevinného človeka posielaš na smrť. A to si vravíš, že si náš otec?”
Kráľ sa zahanbil. Povzdychol si so slzou v oku a zľutoval sa. Rozkázal, aby sa sprievod s odsúdencom zastavil a všetci aby odišli. Kukulína si dal zavolať k sebe.
Kráľ sedel s korunou v lone a Kukulín stál pred trónom, bledý ako tieň.
„Pristúp bližšie, synak; až sem pod baldachýn!” vyzval kráľ Kukulína. „Prisahaj, že nikomu neprezradíš, čo si videl na mojej hlave, čo ukrývajú moje dlhé vlasy. Ak odprisaháš, nič sa ti nestane, a na večné časy budeš mojím dvorným holičom!”
Kukulín rád prisahal. Od tých čias holieval kráľa každý druhý deň, a na letnice už nemusel ísť na šibenicu nijaký holič. Ľudia sa radovali, že ich dobrý kráľ si dal povedať, ale ešte viacej sa tešili holiči.
Stará vdova bola rada, že jej syn je vo dvorskej službe. Chodí si vo vyšívanom fraku, ozdobenom hviezdami a zlatými portami a s britvou po boku.
Ale čo boli Kukulínovi platné hviezdy a zlaté šnúry, keď ho nesmierne trápilo, že nesmie vyjaviť, čo kráľ skrýva pod dlhými vlasmi.
„Čože ti je, syn môj?!” pýtala sa ho matka. „Býval si vždy veselý, a teraz sa umáraš, a nemáš pokoja ani vo dne, ani v noci.” Kukulín nariekal: „Milá mamička, mne niet pomoci!” „Kto sa veľa vypytuje, veľa sa dozvie,” povedala matka, a poslala syna k pustovníkovi do čierneho lesa.
„Dobre poznám, synku, tvoje trápenie,” povedal pustovník. „Si holič a poznáš tajomstvo, ktoré nesmieš nikomu povedať. Lež neuľahčíš si, pokým ho nevyslovíš.” Poradil mu, aby to tajomstvo v noci všepkal do starej dutej vŕby, ktorá je pri Viklove na sútoku dvoch riek.
Ešte tej noci bežal Kukulín k vŕbe. Dobre mu starec poradil; uzdravil sa, len čo zašepkal do vŕby, čo kráľ Lávra ukrýva na svojej hlave.
Onedlho kráľ Lávra chystal veľkú hostinu. Na jeho rozkaz sa zišli páni a panie z celej krajiny.
Po hostine čakala na panstvo velikánska sála s navoskovanou podlahou. Na bále mala vyhrávať najslávnejšia karlovarská kapela.
Muzikanti sa ponáhľali na bál. Na ceste pán Červíček stratil kolíček z basy. Prišiel na to priam pri Viklove na sútoku dvoch riek.
Smutný stál s basou pri dutej vŕbe: Ak pôjde hľadať kolíček, zameškajú bál. Odrezal teda na kolíček vetvu z bútľavej vŕby.
Sotva však pustil sláčik po strunách, basa reve, a to tak, že všetko prehluší: „Kráľ Lávra má dlhé oslie uši, kráľ je ušatý!”
Kráľ dal Červíčka aj s basou ihneď vyhodiť; ale obesiť basu, na to už bolo neskoro: Všetci už vedeli tajomstvo, kvôli ktorému umierali holiči na šibenici.
Už nebolo nič platné skrývať to, čo basa prezradila celému svetu; a tak kráľ Lávra prestal nosiť dlhé vlasy.
A predsa sa dobrý kráľ ľudom páčil. Videlo sa im, že práve spod koruny sa jeho dlhé uši pekne vynímajú.
Kukulín strihal a holil kráľa aj naďalej. Lebo nikdy nevyšlo najavo, ako sa tajomstvo dostalo do basy a z basy na bál.
