y
Vďačné zvieratká
Bola raz jedna vdova, ktorá mala vlastnú dcéru Doru a nevlastnú Lenku. Dora nerobila nič; všetko musela urobiť Lenka. A za to dostávala len trochu zvyškov jedla a raz za rok obnosené Dorine šaty. Za Dorou začal chodiť ženích; keď však spoznal Lenku, zapáčila sa mu väčšmi než Dora, a pýtal si od matky Lenku.
Dora začala strašne vyčíňať. Vyhrážala matke, že zabije alebo seba, alebo Lenku, ak ju mamka v tej chvíli nevyženie z domu. Matka hneď upiekla z polovičky múky a z polovičky popola bochníček, dala ho Lenke, a vyhnala ju z domu.
Nik jej nepodal ruku na rozlúčku; len biela holubička z nej vyletela a vzniesla sa k modrej oblohe a na strechu sadol čierny havran.
Keď Lenka prešla kus cesty, povzdychla si: „Kam sa mám, úbohá, v tom veľkom svete obrátiť ?\" Chytila bochník a kotúľala ho pred sebou. Povedala si, že pôjde na tú stranu, kam sa bude kotúľať. Kotúľal sa vpravo, a tak Lenka zamierila doprava.
Už bolo poludnie, keď prišla k osamelej chalúpke. Vošla dnu, a tam sedeli na lavičke pri peci mačička a psík. „Počkám tu, možno niekto príde a poradí mi, kadiaľ ísť,\" povedala si Lenka, lebo sa bála ísť blízkym lesom.
Sadla si na lavicu k zvieratkám a vytiahla chlebík. Dosť zlý obed, ale Lenka nebola zvyknutá na dobré jedlá. Mala hlad, a preto bochník s chuťou, prelomila.
Začala jesť, a tu pozrie na ňu mačička a zamrauká: „Mňau, mňau, daj mi kúsok!\"
Lenka zaraz odlomila kus bochníka a podala ho mačičke: „Tu máš, chúďa; iste ťa trápi hlad, však?! Jedz, veď ešte mám dosť!\"
A sotva si vkladá do úst druhý kúsok, psík sa ozve: „Hau, hau, daj mi kúsok!\" Lenka mu odlomila taký kus, že jej takmer nič nezostalo. „Vidíš, teba som si nevšimla, a ty máš tiež hlad.\" Pohladkala obidve zviaratká a rozdelila im aj ten kúsok, čo jej ešte zostal.
Pred chalúpkou bola studnička a Lenka sa z nej napila. Mačička a psíček prišli za ňou a prosili ju, aby aj jim dala piť. Lenka nabrala vody do priehrštia a napojila ich.
Vrátila sa do izby a čakala, či niekto nepríde. Naraz len sa otvoria dvere a do izby sa vovalí ošklivé zviera, veľké ako medveď. Privalí sa až k Lence a zamrmle: „Dievča, daj ma na lavicu.\" Lenka sa naľakala a spýtala sa zvieratiek: „Mačička a psík, mám to urobiť?\"
„Urob to, dievča, bude ti to na osoh,\" odpovedali zvieratka. Lenka vzala ošklivé zviera do náručia a položila ho na lavicu. Potom si rozkázalo, aby mu umyla nohy.
„Mačička a psík, mám to urobiť?\" pýtala sa Lenka znova. Zvieratká odpovedali: „Urob to; dobre urobíš.\" Potom si zviera rozkázalo, aby ho Lenka dala na lôžko. Zvieratká zase Lenke poradili, aby mu urobila po vôli; uložila teda zviera na biele lôžko.
„Dievča, ľahni si aj ty!\" zamrmlalo zviera. Lenka sa zase pýtala svojich poradcov, „Urob to, a budeš šťastná,\" povedali zvieratká. Lenka si teda ľahla a čoskoro zaspala.
Keď sa ráno zobudila, videla nad sebou zlaté nebesá a hodvábne spony krásneho lôžka. Videla prekrásnu izbu a pekného mládenca. Myslela si, že ešte spí a všetko sa jej len sníva.
Mládenec sa na ňu usmial: „Čuduješ sa, Lenka, kde si? Hneď ti to poviem. Zlá čarodejnica ma zakliala na ošklivé zviera a so mnou aj celý môj kniežací dvor. A ty si ma láskavou službou vyslobodila. Teraz som znova kniežaťom, a vezmem si ťa za ženu.\" Lenka sa nijako nezdráhala byť ženou krásneho mládenca.
Zlá macocha a Dora sa dozvedeli, aké šťastie stretlo Lenku; nikto však nevedel, ako prišla k nemu. Dora povedala: „Nevydám sa; radšej idem do sveta. Som oveľa krajšia ako Lenka. Keď ona dostala za muža knieža, ja môžem dostať kráľa.
Matka pristala a upiekla Dore na cestu bochník z bielej múky, plný hrozienok a mandlí. Dora si zviazala do batôžka šaty, vzala peniaze a bochník a s plačom sa rozlúčila s matkou.
Aj ona prišla k osamelej chalúpke; v izbe sedeli pri peci mačička a psík. Aj Dora si sodla k peci, rozlomila bochník a začala z neho vyberať hrozienka.
„Mňau, mňau,\" ozvala sa mačička, „daj mi kúsok!\" „Chod mi z očí, ty potvora akási; pre teba to nemám!\" oborila sa Dora na mačičku a odsotila ju od seba. Odlomila si druhý kúsok, a tu sa pridal psík: „Hau, hau, daj mi kúsok!“ Dora sa naňho zlostne rozkríkla: „Pre vás som to, hnusoby, nepriniesla; practe sa!\"
Keď sa najedia, išla k studničke. Zvieratká bežali za ňou a prosili ju o trošku vody. Dora ich odkopla a vrátila sa do izby. A tu sa vovalí ošklivé zviera, valí sa až k Dore a zamrmle: „Daj ma na lavicu!\"
Dora nevedela, čo robiť. Hnusilo sa jej dotknúť sa zvieraťa, ale mala z neho strach. Spýtala sa teda zvieratiek: „Mačička, psík, mám to urobiť?\" „Sama si jedla, sama si pila, sama si aj poraď!\" odpovedali jej zvieratká.
Zviera zase zamrmlalo: „Daj ma na lavicu!\" Dora sa len uškľabla a vstala: „Čo by som sa s tebou namáhala?! Čo ma po tebe?! Vyjdi si samo na lavicu.
Po týchto slovách chcela vyjsť, ale strhol sa víchor, zviera sa premenilo na čerta, a ten zdrapil Doru, a odnášal ju so sebou. Mačička a psík premenili sa na holubičky a odleteli... Lenke sa dobre viedlo až do smrti, a Keď umrela, všetci ju oplakávali.
