Hore, medzi vetvičkami starej borovice, sedela veverička. Zbadala maškrtiacu myšku, krtka a zajačika a hopsa dole z borovice.
V mäkkej tráve pod borovicou spal mrzutý ježko. Jedným okom spozoroval náhliacu sa veveričku. Rýchle otvoril aj druhé oko a už utekal za ňou.
Neďaleko na lúke si chcela veverička na jabĺčku pochutnať. Ale znenazdajky priletela lakomá straka a ohryzok jej zobrala priamo spod nosa.
A straka letí a teší sa na tú dobrotu. Ale uvidí ju kukučka a dostane na jabĺčko tiež chuť. Tu sa začali o ohryzok ťahať. Až múdry ďateľ im niečo dobré poradil.
V ohryzku boli malé jadierka. Ďateľ jedno z nich zasadil do zeme a povedal, že z jadierka vyrastie jabloň so zlatými jablkami. A zvieratka sa tešili.
Iba hlúpe a neprajné vrany sa ďatľovi a zvieratkám vysmiali. Neverili, že by z jadierka mohlo vyrásť niečo dobré.
Každé zasadené jadierko alebo semienko sa musí poriadne polievať. A tak zvieratká svoje jadierka starostlivo polievali.
Keď na jar vyšlo slniečko, vykukli z jadierka prvé zelené lístky. Zvieratká mali radosť, ako im ďateľ dobre poradil a tešili sa na sladké jabĺčka.
O pár rokov jabloň vyrástla a jej vetvičky sa obalili krásnymi kvietkami. Teraz už všetky zvieratká verili, že z toľkej nádhery budú výborné jabĺčka.
Lístočky kvetov opadli a vo vetvičkách sa ukázali prvé malé zelené jabĺčka. Straka chcela jedno ochutnať, ale beda! Jabĺčko bolo trpké.
Ochutnala aj myška, potom zajačik a ježko. Krtko s veveričkou tiež ochutnali, ale jabĺčka sa nedali zjesť. To bolo smutné sklamanie.
A tak sa v lese pri mesiačiku stretli zvieratká na veľkej porade, ktorú viedol starý ospalý výr. Straka sa všetkých pýtala, ako vyliečiť chorú jabloň.
Ale žiadne zvieratko nevedelo poradiť, ako pomôcť úbohej jabloni.
Ani múdre sovičky nevedeli, ako vyliečiť chorú jabloň, ktorá by rodila sladké zlaté jabĺčka.
Malá žabka si však spomenula na ďatla, ktorý už raz zvieratkám veľmi dobre poradil. Ale po ďatľovi nebolo ani chýru ani slychu.
Tak sa zvieratká rozbehli po lese hľadať pomoc pre jabloň. Zrazu všetko utíchlo a na lúke zostal sám len spiaci výr.
Srnka sa pýtala o radu mesiačika v lese pri studničke. Ale mesiačik nevedel, ako chorú jabloň vyliečiť.
Krtko sa šiel opýtať matky zeme. Ale ani zem nevedela poradiť, ako premeniť trpké jabĺčka v sladké.
Žabka sa pýtala vody v potoku, ale ani tá nič nevedela.
Kukučka letela opýtať sa slniečka nad lesom. Ale ani slniečko nevedelo poradiť, ako pomôcť úbohej jabloni.
A tak sa ráno na kraji lesa znova stretli zvieratká. Ale bez pomoci – bez rady. A skutočne to bol znova ďateľ, ktorý zvieratkám poradil, ako ďalej.
Potom ďateľ odletel do ovocného sadu, kde mali deti svoje stromčeky a starali sa o ne. Za ním hneď priletela zvedavá straka a kukučka.
Teraz však bolo potrebné priviesť deti ku chorej jabloni. A tak vzala straka najväčšiemu chlapcovi čiapku a odniesla ju na cestičku k lesu.
Potom sa pod čiapku ukryl ušatý zajačik a s čiapkou rýchle uskočil.
Chlapec utekal za čiapkou, zajačik znova a znova skočil, a tak ho doviedol ku chorej jabloni. Tu si chlapec zobral čiapku, odtrhol si zelené jabĺčko, odhrýzol z neho a zahodil. Potom odišiel. Zvieratká ostali nešťastné.
Prešla zima a zem uvítala novú jar. Do ovocného sadu prišli opäť deti.
Narezávali kúsky vetvičiek s malými púčikmi, hovorí sa im “štepy“ – vzali nôž, pílku a rebrík a vydali sa znova k našej jabloni.
Teraz sa deti dali do jej liečenia. Najskôr orezali dlhé vetvičky, až jabloni ostali z koruny krátke holé pahýle.
Potom nasadili na pahýle narezané vetvičky - “štepy“ . Takto ošetrené vetvičky pekne oviazali lykom a natreli voskom, aby jabloni nevytieklo veľa miazgy.
Zo štepov vyšli nové vetvičky a tie sa začali rozrastať. Na jar jabloň znova rozkvitla.
Jej kvety boli také krásne a tak krásne voňali, že sa k jabloni zlietali čmeliaci a včielky z celého okolia.
Keď sa neskôr objavili medzi listami prvé mladé jabĺčka, zbehli sa okolo jablone všetky lesné zvieratká, aby sa pozreli na tú krásu a ten zázrak.
Čo sa nepodarilo ani slniečku, ani mesiačiku, ani zemi, ani vode, to sa podarilo deťom zo sadu. Vetvičky jablone sa prehýbali pod ťarchou zlatých, sladkých jabĺčok. A tak naše zvieratká spolu s jabloňou boli skutočne šťastné.
Koniec.
Veverička beží s okúsaným ohryzkom sladkého jablka len, čo jej nohy stačia, aby aspoň kúsoček ochutnala.
y
